Píšeme dejiny a tak málo si to uvedomujeme.Ja som ďalší protiva, ktorý má na svedomí že slováci vymierajú...To mi tak napadlo pred časom, zamysliac sa nad svojim životom prechádzajúcim ťažkými zmenami.
Dnes som pozeral jeden indický film-
Rang De Basanti(paint me the color of the spring), kde oduševnená angličanka prišla do indie natočiť historický film o povstalcoch proti britskej nadvláde. Vybrala si svojich hercov medzi mladými vysokoškolákmi, ktorí holdovali západnému štýlu konzumného života. Títo postupne cez vžívanie sa do svojich rolí, prichádzajú postupne na iné myšlienky. Potom, ako sa skorumpovaná vláda postará o to, že jeden z priateľov - lebo toto je výstižnejšia charakteristika - príde o život, chlapci cítia povinnosť vzoprieť sa nespravodlivej nadvláde tak, ako to hrali vo filme. Za svoju trúfalosť, tak ako filmoví hrdinovia - zaplatia životom.
Ešte doplním, že som úplne chápal pocity týchto mladých mužov,majúcich záštitu vo vysokoškolskom prostredí, kde sa cítili plnohodnotne a vidiacich svoju budúcnosť ako jednu frustrujúcu veľkú neznámu, nijako nelákajúcu. Vraveli mi z duše. Hoci pre niečo plnohodnotnejšie museli zaplatiť životmi, ale priznajme si, kto z nás by nechcel byť hrdinom...
Na prelome rokov, číha na nás na každom kroku optimizmus a vôľa boriť sa s problémami, prekonávať sa a pracovať na vylepšovaní svojho tela a ducha...
Ako každý rok, aj tento rok jej podľahneme. A budeme písať ďalšiu nejasnú správu, ktorú na konci roka odovzdáme do našej pomyselnej kartotéky. U niekoho súborné dielo, u niekoho napínavý príbeh, u iného mozaika obrazov, u ďalšieho niekoľko rovnakých kópií...
Prajem vám do tohto roka aby nám pri čítaní našich správ na úplnom konci sveta nebolo smutne ale veselo.
Ďurki
