Opat zacinam blogovat

Ahojte moji priaznivci, po dlhej dobe som si povedal, že zase napíšem zopár riadkov o sebe.Rozhodol som sa tak práve v období, ktoré by som označil za „Coldplayovské“. Aj dnes som si v robote pustil práve tohto speváka. Zvláštne, dlho som ten pocit nemal tak intenzívny.
Potrebujem sa vrátiť do minulosti v spomienkach aby sa mi vrátil ten pocit, keď som sa blúdiac túlal po horskom parku, hľadajúc, čím naplniť moje vnútro. Cítil som sa prázdny a navyše ešte aj zbytočný a pre istotu i neschopný...Hľadal som rôzne miesta kde som hľadal pokoj duše, kalvariu, slavín, jaskyňu pri kalvárii, starý cintorín nad PKO, našťastie Bratislava ešte netrpí nedostatkom takýchto miest.Aj u kamarátov a kamarátok som hľadal naplnenie, myslel som si, že v ich náručí nastane hojivé utíšenie.
A po tých rokoch búrlivého kvasenia...toto mi zostalo...ten priepastný smútok v duši, ktorý sa nedá zahnať ničím. Možno nakrátko, keď sa človek niecím zamestná, tak to prestane byť také zreteľné, alebo keď zrazu zažije veľkú radosť, pokiaľ je ešte schopný vnímať ju. Ale potom sa to vráti...už som sa síce naučil že neteba pred tým utekať, treba sa tomu podvoliť, a dovoliť smútku vstúpiť do mňa, keď to žiada. Ale viem aj to že dlho zotrvávať v tomto stave človeku viac škodí ako pomáha.
Tieto stavy osamelej smutnej duše sú požehnaním pre človeka, pretože v nich opäť vidíme že sa nám prihovára Boh.On čaká kým sa nasýtime sveta, kým pochopíme že sme zle nasmerovali svoj život, že sa ženieme za nesprávnymi hodnotami a touto prázdnotou nás očisťuje od všetkých tých doterajších nánosov a usadenín. Iba potichučky podíde ku nám, posadí sa a čaká, sledujúc ako sa trápime, hľadáme, čo sme zle spravili, pátrame po tom šťastí, ktoré nás doteraz obklopovalo. A pomaly nám dochádza že niečo zase musíme zmeniť, možno prístup k ľudom, ku svojim hodnotám, svojej povahe, svoje návyky. Cítime že pre tú vnútornú vyrovnanosť je nutné urobiť čosi viac. Nielen prefiltrovať, čo všetko do mňa vchádza, ale pokúšať sa nájsť niečo uchopiteľnejšie, silnejšie, stálejšie, na základe čoho budeme zase cítiť, že budujeme dom na pevnej skale, cítiť že kráčame po správnom chodníku, vyhradenom práve pre nás. Mať ten pocit, že nech urobím čokoľvek, všetko bude vporiadku pretože je to osud.Destiny.Matrix.
Často mám pocit práve že nič nie je v poriadku, že produkujem zmätky, že moj život je zmäsou povinností a pôžitkov zapracovaných do jedného pevného kalendára, v ktorom sa vytráca zmysel pre slobodu, nespútanosť, pre vychutnávanie si každučkého jedného detailu života ktorý si nemôžem nechať ujsť. A o tomto je možno častokrát aj v mojich básňach motív vracania sa domov. Vrátiť sa z mylnej cesty späť na základňu: domov. Tam – kde je vždy môj začiatočný bod.
V minulosti som sa snažil si práve fixovať tento bod na konkrétne miesto.Na kalvárku, na slavín, na devín, niekde v prírode...aby som našiel ten pokoj ktorý sa nedá získať navštívením nejakého miesta.Áno človek pookreje na takých miestach, hlavne keď býva vo veľkom meste, ale začiatočný, východzí bod je v nabratí odvahy a vôle ku metanoii – zmene myslenia, zmene pohľadu, k plnej dispozícii životu, pripravenosti pozerať sa na svet zmenenými očami, plnými pokory, vášne, zvedavosti, radosti i z najmenších maličkostí. To je môj recept pre vlastné zmrtvýchvstanie.

šatky

Ak by ste svojim polovičkám chceli urobit takúto radosť, alebo nebodaj si ju bohužiaľ musíte urobiť sami, Dámy dávam do pozornosti nasledovné umelecké diela:ak by ste mali záujem, dajte mi vediet :)