Putovanie pútnikov

Púť do Santiaga

Moje osobné putovanie sa začína a končí v bazilike Sedembolestnej panny Márie v Topoľčanoch. Začalo sa to v pondelok na sv. Barnabáša, keď som v plnom prúde vybavovačiek pracovných aj prípravných na púť, odbehol na poslednú chvíľu ešte na omšu. Dorazil som dovnútra počas alelujového verša. Ďaľšie minúty mi naskočila husia koža, lebo sa práve čítalo LK 9 ako Ježiš vyslal svojich učeníkov do sveta bez palice a plášťa a šiat a peňazí. V tomto sme nemohli byť s peťom takí striktní, lebo predsa len nejaké peniaze sme potrebovali.

Ďalší deň bol tiež ešte plný nahánačiek, ktoré príchodom večera ustávali. O 14:00 som vyrazil busom z Topoľčian v ústrety Sv. Jakubovi. V Bratislave ma už čakal kamarát Peťo a po obehaní pár nevyhnutných obchodov s trekingovým vybavením, lekární či potravín, dobalení u neho doma všetkým možným aj nemožným, repelentom začínajúc a šatkou na krk končiac, vyprevadení na letisko celou rodinou sme už obaja boli v cestovateľskom ošiali. Ešte posledné ponaučenia, rady, príkazy, a zákazy a dobrodružstvo sa môže začať. Najskôr nás síce schladilo meškanie lietadla do Frankfurt Hahn-u, kde sme mali prestupovať. Pre nás to však nebol problém ,lebo nocovať sme aj tak plánovali v hoteli "LETISKO", tak sme akurát došli trochu neskôr. Na letisku sme si vyhliadli taký menej rušný a osvetlený kút aj so stolom, okolo ktorého sme sa uvelebili. Spali by sme ako zabití až do rána nebyť dotieravých letiskových múch ktoré boli neodbytnejšie ako cigánky s voňavkami. Po zúfalom blúdeni po letiskových priestoroch v noci o druhej sa mi podarilo nájsť podobný kútik kde žiadne muchy nebzučali, tak som nahnal i Peťa tam. Ten keď videl blízko ešte aj terasu s výhľadom na letiskovú plochu, stihol aj mňa presvedčiť aby sme roztiahli spacáky a karimatky vonku na tejto sčasti krytej terase. Musím priznať že to skutočne bolo najlepšie miesto na spanie na letisku. Čerstvý vzduch, ticho, kľud, žiadne chrápanie ani ostré svetlá lámp. No hlavne žiadne muchy. Idylka. Ráno vyspinkaní, pomodlení, dali sme sa nejak dokopy na toaletách letiska a začali sa stavať do rady na vybavenie pred letom do Santanderu. Nezabudnem ako Peťovi nedala pokoj jedna žena s krásnou exotickou červenou čiapkou na africký spôsob. V lietadle sme si užili prekrásne výhľady nad oblakmi. Španielska obloha bola trochu zamračená, resp. premenlivá. Po prílete som sa začal trošku báť lebo všetko všade bolo zrazu po španielsky. Pocit ako keď sa zrazu dostanete do úplne cudzej krajiny, kde len tak ľahko nestretnete niekoho známeho, kto by vám pomohol. Keď som však videl rozžiareného Peťa, ako si všeličo fotí, dodal som si odvahy. Vonku nás na parkovisku akýmsi zázrakom zachytil a oslovil jeden slovák. Dokonca to bol Peťov bývalý spolužiak z vysokej. Ten nám dosť pomohol pri počiatočnej orientácii sa v Santanderi, pre mňa povahou úplne novým miestom. Spoločnými silami sme došli k tomu, čoho som sa veľmi obával, a to že budeme môcť pokračovať v cestovaní až nasledujúci deň o druhej v noci. Zrazu sme mali more času, na oddýchnutie si po počiatočnom cestovaní a hlavne nabraní síl do ďalšieho. Peťov spolužiak Maroš nám spravil sprievodcu po tomto malebnom prístavnom mestečku, po zaujímavých miestach, aj po vlastnom byte, ktorý obýval ešte s 2 nemkami. Už z Marošovho správania sme vycítili, že tu je iná, otvorenejšia, priateľskejšia mentalita ľudí, ktorá sa nalepila aj na tohto Slováka. Ľudia sa tu nikam neponáhľali, každý mal more času. Spolu sme si spravili prechadzku okolo pár historických budov s udržiavanými parkami, prezreli sme si miniZOO s tučniakmi a tuleňmi, počľapkali sme sa v zátoke na jemnučkom piesku, ktory sa mi sypal zo sandálov ešte aj týždeň po návrate domov. Po nákupe v miestnych potravinách so zaujímavými košíkmi na kolieskach a ochutnaní miestnej španielskej špeciality v kaviarni pod menom Tortilla, sme sa vrátili k Marošovi domov, kde sme zjedli ďalší tradičný polotovar - paellu. Zaliali sme ju vínkom, ktoré nám doporučil Maroš: Rioja. Naozaj bolo skvelé a krásne rýchlo stúpalo do hlavy. Podvečer sme si dohodli stretnutie s ďalším Peťovým spolužiakom, čo sa nachádzal v tomto kúte sveta: Peťom Horňákom. Sranda bola, že ja som poznal tiež jedného bratislavského informatika s rovnakým menom, no iba menovca. Spoznali sme aj jeho priateľku Vanessu, veľmi milú španielku. Po prejdení sa na hlavnú busovú stanicu a prejedení sa melónom v parku pri mori, nám Vanessa s Peťom H. pomohli autom s batohmi na pláž, na ktorej sme si cez deň našli miesto na stanovanie. Asi o desiatej sme zalomili v stane rozloženom na trávniku nad plážou. Zaspali sme v mihu. Ešte sme tuším stihli hodiť vešpery a už sme boli tvrdí. O druhej v noci budíček, zbalenie stanu mokrého od nočného dažďa a poklus v strašnej fujavici na busovú stanicu. Autobus prišiel načas. Po nástupe do takmer prázdneho vozidla sme sa uvelebili na celkom zadné neobsadené sedadlá. Nad ránom autobus dakde na stanici zastal a šofér začal vyháňať cestujúcich von. Ako-tak sme vyrozumeli, že na pol hodiny treba vypadnúť. Tak sme sa potĺkali s Peťom po stanici v Oviede. Za tú pol hodinu sme zistili v jednej miestnosti s internetom, že nie sme VIP osoby. A ešte že v tamojšej kaviarni robia vynikajúcu horúcu čokoládu. Aspoň aká taká satisfakcia za to prerušenie spánku. Pri nástupe do busu nás už čakali šoféri, že: „Ukážte lístky!” Tak som ich vytiahol a šofér začal ďobať do čísla miestenky. Tak sme si otrávene sadli s Peťom na svoje miesta vedľa seba, hoci bus bol skoro celkom prázdny. Potom sme sa potajomky aj tak predsa len rozsadili aby sme stihli ešte čo-to dospať. Takí rozospatí sme sa už začali preberať asi tak 30 km pred Ribadeo-m, našou cieľovou a zároveň štartovacou putovnou stanicou. Po ceste sa začali objavovať míľniky so žltomodrými obkladačkami s obrázkom mušle na nich - pútnicky znak. Sem-tam sa mihol aj nejaký chlapík s palicou a batohom. Začali sme sa s Peťom tešiť, lebo sme už cítili, že sa zakrátko pridáme do tejto komunity.

V RIBADEU sme vystúpili ráno na stanici tvaru a veľkosti čerpacej pumpy s červenými očami. Hneď sme odchytili prvého človeka s batohom - nemca. Ten nás čiastočne naviedol na smer k pútnickej ubytovni - "albergue". Opäť použijúc našu taktiku - "pýtaj sa, koho vidíš a rozprávaj ako vieš, aj rukami - nohami", dorazili sme zakrátko do nášho prvého albergue. Tam bol ďalší nemec(darmo, je to turistický národ), ktorý čakal na kamarátov. My sme tam minuli zvyšky paštéty a chleba, po jednej horalke a asi dva litre polievky, ktoré sme rozrobili z dvoch sáčkových polievok každá na 0,3 deci šálku. Nuž trošku sme to neodhadli, ale chutili by nám vtedy aj klince. Od nemca sme sa podozvedali, kde sa aké ďalšie "albergue" nachádzajú a tiež sme s jeho pomocou okresali naše ilúzie o tohodňovej cieľovej stanici, za ktorú sme si vytýčili mestečko Mondoňedo, asi 40 km vzdialené. Povedal nám, že bude fajn, keď sa pri tom upršanom počasí dostaneme do GONDÁNU, čo je dedinka asi 20 km vzdialená. S naliatou dvojlitrovou fľašou s odpornou šumienkou a s minimálnymi zásobami vybrali sme sa na cestu. Trošku nás zaskočilo že nás nikto neobdaroval ani preukazom, ani potvrdením o návšteve, ale dúfali sme, že v najbližšom albergue už všetko dostaneme. V Ribadeu som si ešte kúpil dáždnik, lebo tie prehánky tam začínali už človeku pomaly ísť na nervy. To bola moja najlepšia investícia v Španielsku!!! Jeho ekonomická užitočnosť pre mňa narástla z púhych 9 eur zaplatenej ceny na niekoľko desiatok-násobok! Po vyjdení z mestečka nás už čakali kopce s eukalyptovými lesmi, ktorých vôňa bola občas celkom i osviežujúca. Cesta bola zaujímavá jemne povedané, no miestami by som ju skôr nazval riadne pojašená. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa terén menil z minúty na minútu: najskôr sme šli asfaltkou, ktorej povrch sa postupne zhoršoval, precházal do poľnej cesty, blatistej cesty s kameňmi, menil sa opäť na asfaltku, miestami viedol popri domčekoch, miestami priamo cez súkromné dvory, kľukatil sa ako had, vľavo, vpravo, dopredu, späť. Raz nás jeden domáci musel navigovať že sme zle odbočili. Tomu vravím zmiešané pocity, keď je človek rád, že je upozornený na nesprávne odbočenie, no nie je mu dvakrát príjemné šľapať zrazu do 60-%ného stupáku so 14-kilovými batohmi. Niekedy sme zbadali značku s mušľou na poslednú chvíľu, niekedy ju zaclonilo odparkované auto, niekedy sme ju ani nezbadali, raz ju dokonca bager vykopal a tým nás celkom zmiatol. Toto putovanie rôznymi terénmi mi pripomenulo putovanie z Muráňa do Levoče, chvíle keď sme si popri ceste trhali lesné plody. Som si tak povzdychol k Sv. Jakubovi, či by nemohol vybaviť nejaké jahody pri ceste a huby ako u nás doma. Asi po piatich krokoch sme objavili veľký okruh s voňavými lesnými jahôdkami. Vôbec žiadne a ani dlho potom sme toľko jahôd už nevideli. Toto bola tak povzbudivá príhoda, že som mal odrazu pocit že s Peťom neputujeme po všetkých tých cestách sami.

Po ceste sme s Peťom objavovali typické znaky krajiny severného Španielska: akési sušiarne, teda dlhe užšie domčeky, postavené na stĺpoch odspodu chránené proti hlodavcom múrikovým previsom, po ktorom hlodavce nevylezú. Majú tu i netypické cintoríny, sú to akési uzavreté vysoké betónové dvory, v strede ktorých je márnica a okraj tvoria jednotlivé hroby, pričom dĺžka rakiev je hrúbkou muriva. Po ceste nás stále viac sprevádzali i kamenné múriky asi do výšky jedného metra. Tie sa striedali s múrikmi, ktoré boli tvorené veľkými kamennými platňami, zaseknutými do zeme. Platne boli do výšky max. 80 cm. Staršie domy boli väčšinou z kameňa, dokonca i strechy boli z nejakej andezitovej bridlice. Samozrejme tie novšie už boli okožované a so škridlou. Putujúc prvý deň mali sme dojem, že Španielsko je jedno veľké družstvo. Všade sa pásli kravy a kone, sem tam nejaký ten somár. A na ceste nikto len my s Peťom. Popoludní okolo tretej sme dorazili do Gondánu. Mali sme predstavu že, to bude dáke mestečko s obchodmi a čakať nás bude ubytovňa s nejakými ďalšími pútnikmi. Opak bol pravdou. Bola to len menšia dedinka s roztrúsenými domčekmi, ubytovňu tvoril jeden žltý domček s prízemím a podkrovím, kde boli postele na spanie. Nohy už začali dosť bolieť, bol som rád, keď som mohol sedieť. Kým som ja uvaril predposlednú sáčkovú polievku, Peťo zistil, že najbližší obchod je tak ešte 1,5 km ďaleko. Po menšej prestávke a vyhriatí sa na slnku sme teda "šľapli do toho" a asi tak po 3 kilometroch sme narazili na menší bar aj s potravinami. Celí šťastní sme si objednali pivo, čipsy a mušt, aby sme spláchli naše suché hrdlá. V potravinách sme kúpili dlhé bagety - ich chleby a balík čokolád ako výzbroj do ďalších kilometrov. Takto posilnení, pobrali sme sa šľapať dalej, v nádeji, že dnes ešte došľapeme do LOURENZA, mestečka 10 km za Gondánom. Takže ďalšie kľukaté uličky, rozličné ťažko schodné chodníčky, do kopcov, z kopcov…Až sa nám podarilo najskôr zdiaľky uvidieť a potom aj vkrociť do Lourenza. Šľapúc podľa značiek, hľadali sme ubytovňu. Cestou sme si obzreli chrám, ktorého typ architektúry sme mali možnosť vidieť aj neskôr. Najviac ma fascinovala tráva, ktorá rástla vysoko na vežičkách priečelia chrámu. Po značkách sme postupne opustili mestecko, až sme sa ocitli za ním. Namrzení, že sme nenašli albergue, povedali sme si, že ideme ďalej; bolo tak sedem-osem hodín a my sme si vychutnávali dvojitú dúhu nad mestečkom. Zapamätali sme si, kde končila, takže nabudúce skočíme po ten poklad, ktorý označovala. Posilnení tabličkami čokolády a aj logom domácej slivovice, zase sme do toho šľapli. Šľapajúc v eukalyptovom lese, popri stredovekom múriku, popri ktorom už šľapalo toľko pútnikov, pustili sme sa do asi druhého ruženca v ten deň. Opäť nás premohla potreba zostať v tichu a premýšľať o našich žitých životoch a problémoch, ktoré nás trápili, predstavovali sme si všetky prosby ktoré sme niesli k Sv. Jakubovi, kedy v ruženci sme ich už v duchu odovzdávali tomuto nášmu patrónovi. Oblažovaní raz sviežim dažďom (samozrejme schovaní pod dáždnikom), raz lúčmi slnka (ktoré nám stihlo medzitým spáliť krky), pokračovali sme v našej púti zase kúsok popri vidieckych usadlostiach, kde sme sa príležitostne aj skryli pred dažďom, pod strechou šopy či stodoly. Exotickosť nášho prostredia nám pripomínali citrónovníky so žltými plodmi, pomarančovníky, ba aj platany. Slnko už pomaly zapadalo a my sme sa ešte motali všelikde po lesných chodníčkoch, ktore občas prechádzali okolo ľudských obydlí. Už sme aj častejšie stretli nejakých domácich ľudí popri ceste, aj kozy a ovce, prestavali nám už byť takí vzácni, ako po celý deň. Už skutočne na konci so silami sa nám podarilo dokráčať večer okolo deviatej do Mondoňeda. Ešte ráno nemožné sa stalo skutočnosťou – za prvý deň sme prešli vyše 40 km!!! Museli sme prejsť celým mestom, kým sme sa dostali ku chrámu a použiť všetku Peťovu silu, aby som nezabočil na busovú stanicu hľadať spoj na ďalší deň v snahe uľahčit si putovanie a aj inteligenciu, aby sme zistili, ako sa ubytovať z vysvetľovania miestneho krčmára. Ale Peťo sa činil. Po istom čase sme mali aj policajta, aj adresu na albergue. Jediné čo sme nemali bola teplá voda v albergue. Už zúfalý a roztrasený som ešte nabral posledné sily a vybrali sme sa s Peťom do mestečka pohľadať nejaký penzión. Od jednej španielky sme zistili čosi a o pár minút sme už skladali ťažké batohy v penzióne. Naradostení išli sme osláviť "teplú vodu" v miestnej reštike, kde sme si dali polievku, z ktorej sa časom vykľula držková a k tomu opečené steaky s hranolkami. Museli nám aj zabaliť z toho, lebo nejak sa nám stiahli žalúdky putovaním. Po výdatnej večeri ešte horúca sprcha a hurá do postele. Spali sme ako batoľatá s Peťom. Predošlé rozhodnutie vstať zavčas ráno a vyraziť, sa rozplynulo ako mraky predošlého večera. Ranné vylihovanie nám tak dobre padlo, že bez neho by to asi ďalej nešlo. V celom meste sa nedal vybaviť preukaz pútnika, dali nám aspoň potvrdenie o návšteve a pečiatku Mondoňeda. Dojedli sme zvyšky včerajšej večere, popozerali chrám, bola tam práve nejaká muzeálna výstava a išlo sa ďalej. Cieľ ďalšieho dňa bol VILALBA, vzdialený asi 36 km. V prostriedku cesty ležalo mestečko ABADÍN. Brali sme to s Peťom už tak optimisticky, po 18 km v Abadíne urobíme prestávku a potom to nejak dorazíme do Vilalby. Cesta do Abadínu spočiatku ozaj celkom krásne ubiehala. Za Mondoňedom sme stretli jednu milú srnku - konečne nejaké lesné zviera. Príjemné bolo, že cesta už nebola taká kľukatá, ako predchádzajúci deň. Počasie bolo rovnako upršané ako predchádzajúci deň. Po ceste v tých nespočetných prehánkach sme s Peťom striedavo rozťahovali dáždnik a obliekali vetrovku. Až sa stalo že ako si niekoľkýkrát vyhodil Peťo vetrovku na batoh vzadu na presušenie, zrazu si len všimol že mu chýba. To bol podľa mňa tiež zázrak že si to celkom skoro všimol. Chudák, musel si ešte asi 1,5 km zabehnúť keď sa musel po ňu vrátiť. Na ceste ani živáčika, len statok sa zase pásol po úbočiach. Cestou sme narazili aj na starý rozpadnutý mlyn, ktorému celé prostredie a vzhľad dodávali nádych tajomna a strašidelna. Začínali sme si všímať, že tá naša poľná cestička sa dosť drží hlavnej asfaltky, s ktorou sa občas aj prekrížila. Uvedomili sme si, že súčasná infraštruktúra bola vlastne prebraná z minulosti, kedy naša historická cesta "Camiňo Norte" slúžila ako podklad pre ďalšiu výstavbu ciest a usadlostí. Mám pred očami našu cestu, ako sa kľukatila často ako had okolo hlavnej asfaltky, niekedy zabočiac aj hlbšie do krajiny. Cestou sme sem-tam pozdravili miestneho osla, či nakrmili trávou pasúceho sa sivka. Obednú prestavku sme zavŕšili v reštaurácii "Claudio", ako som si prave prečítal z odloženého bločku. Táto reštaurácia bola hneď pri hlavnej ceste. Dali sme si denné menu, čo práve vtedy pozostávalo zo salámovej a šunkovej misy a chleba (mňam mňam) a k tomu nejaká vyprážaná rybka so zemiakmi a hrachovou prilohou. Len dúfam že polievku nám nepriniesli preto, že nebola súčasťou menu a nie preto, že som servírke vrátil lyžice, lebo boli špinavé. Bez španielčiny sa to ťažko vysvetľuje. Obed sme zalievali fľaškou červeného vína - súčasti denného menu. Takto potužení a hlavne unavení už zo samotného obeda a vinka, čo nás dosť rozveselilo, pustili sme sa opäť šľapať ešte zostávajúce asi 3 km do Abadínu. Ešte sme ani nedošli do mestečka, po víne v tele nebolo ani stopy. V Abadíne žiaden albergue, tak sme sa s Peťom pustili ďalej. Ešte sme si dokúpili "Laurie Colu", Peťo po nej hrozne žíznil, no potom mu nejako veľmi zosladla. Na hlavnej križovatke sa nám nejak stratila značka, tak sme sa pustili po asfaltke,co viedla do Vilalby. Predstavte si pokrčený koberec s vlnovkami, tak nejak vyzerala tá cesta. Pred nami len veľa vlnoviek a na horizonte nejaké kopčeky, čo bol náš najpesimistickejší odhad mestečka Vilalby. Bohužiaľ pravda bola ešte krutejšia. Už sme s Peťom boli aj zunovaní tou hlučnosťou áut, vôbec to nebolo to pokojné putovanie prírodou, ale mali sme aspoň nejaký smer cesty. Po čase sa nám síce ukázali zase pútnické mušle na míľnikoch, ktoré križovali zase cestu, ale nám už vypovedávali nohy službu, tak sme boli radi že máme schodnú a nenáročnú cestu pred sebou. Už ani sandále vymenené po ťažkých bagandziach, nepomohli ulahčiť putovanie, potrebovali sme už ozaj nejaký serióznejší oddych. Vďační za každú pumpu, čo sme stretli, uľavili sme si na tele. Keď už to vlnovkovanie bolo nekonečné a mesto nikde na dohlad, postupne so zapadajucim slnkom na nas doliehala skrúšenosť, či vôbec ešte niekam v ten deň dorazíme. Keď nás už omrzela tá hlučnosť premávky, pri najbližšej pútnickej značke sme zišli z cesty a nechali odpočinúť aspoň naše uši a oči španielskym vidiekom, poľami, lesmi, vysadenými doradu za sebou ako vojaci. Našim zničeným nohám už pomaly prestávali zaberať aj tie ľadové injekcie čo sme používali cestou - schladiť zničené nohy v ľadovom potoku, kedy sa chodidlám na chvíľu opäť uľavilo. Ako najkrajšia tabuľka nám pripadala potom ku koncu dňa značka, že do najbližšieho albergue vo Vilalbe je len 1 km. Klasicky sa nám zase zdalo že španielsky meter na cesty je nejaký natiahnutý, ale nakoniec sme sa predsa len Vilalby dočkali. Našťastie bol albergue hneď na začiatku mestečka. Zvonka to vyzeralo ako zaujímavá budova postavená v modernom štýle. Vnútri to už viac vyzeralo ako miesto pútnikov. Dokonca tam boli traja mladí nemci: Melánia, jej priateľ a jeden reportér Daniel. Prelistovali sme kompletne celú knihu návštev a za celú jej existenciu(asi šesť rokov) sa tam zapísalo iba 6 slovákov, z čoho my s Peťom sme boli poslední dvaja. Po skromnom dorazení našich zásob, sme sa nasáčkovali do ženskej sprchy, lebo na mužskej netiekla teplá voda. Peťo ešte stihol napáliť toho novinára, keď mu prehádzal veci z rohovej postele na inú, hoci tam bolo veľa voľných postelí. Zase sme spali ako zabití, po 77 km chôdze za dva dni. Ráno nás už vyháňali pracovníci červeného kríža-údržbári ubytovne, tak sme si moc nepospali. Ďalší deň sme len tak obšuchli Vilalbu a dali sme si menej náročný cieľ: BAAMONDE, mestečko vzdialené okolo 20 km. Prvých pár hodín sme oddýchnutí šľapali celkom ľahko, ale potom sa dostavila nahromadená únava. Opäť sme pár krát zbehli po asfaltke, nech si nohy oddýchnu. Cestou sme stretli dedinku Casanova, len mi ju už Peťo nevládal odfotiť. Po čokoládovej prestávočke už niekoľkej v ten deň, sme sa celkom nečakane ocitli v Baamonde, ani sa nám nechcelo veriť, že už sme boli tam. Pred vstupom nás predbehol ešte menší cyklistický pelotón, ktorý nás milo pozdravil tradičným – “buen camino“. O chvíľku sme už relaxovali v albergue, bolo striedavo zamračené popoludnie – už tradičný kolobeh: slnko-mraky-dážď v 15 minútových intervaloch a my sme už do večera nemuseli šľapať. Našli sme tam zase našich nemcov z Vilalby. Konečne sa nám podarilo vybaviť naše papiere, s pomocou jednej tety čo sa tam objavila. Preukazy sme zase síce nedostali, ale tak zhruba sme už boli s administratívou na poriadku. Vyhladovaní, bez nejakého obeda, vychytili sme sa do ulíc hodiť dačo pod zub. Šokovaní sme zistili, že hneď v prvej reštaurácii varia večeru až od deviatej večer. Pobrali sme sa hľadať ďalej. No natrafili sme akurát na krásny starý kostolík, v ktorom bola práve omsa. Peťo sa veľmi zaradoval, lebo chcel ísť aspoň v nedeľu na omšu a táto sobotná popoludňajšia sa už tiež počítala. Tak sme hladní ostali na omši, z ktorej sme nerozumeli ani mäkké fň. Po omši sme si popozerali románsko gotický kostolík podrobnejšie, skutočne bol tak autentický a jednoducho vyzdobený, boli sme s Peťom unesení. Čo nás opäť priam šokovalo, bola socha panny Márie so skutočnými vlasmi. To sa len tak nevidí. Nedá mi nespomenúť tú energickú tetu, ktorá mala na starosti albergue a pre istotu bola aj kostolníčkou, ako sme postupne zistili. Tá sa očividne potešila keď nás videla na omši, tak aj jej prístup ku nám trochu znežnel. Nasmerovala nás aj do jedného múzea tamojšieho umelca Vittoria Corrala. Cestou do múzea sme našli ešte jednu krčmičku, v ktorej sa tiež varilo až od 21:00. Tak sme skočili poobdivovať to múzeum a priznám sa išli sme tam oči nechať. Rezby do dreva, slonoviny, rozličné kovorytiny, kamenné sochy, domček obmurovaný rozličnými kryštálmi, nerastmi, polodrahokamami, mušľami, proste nádhera…Nevedeli sme sa napásť tej nádhery. Niekoľko kamenných a iných kusov bolo vonku v záhrade a potom nas sám umelec privítal na prízemí svojho domu, kde mal vystavené svoje exponáty. Bolo to niečo nádherné. Skutočne som odchádzal vyšťastnený odtiaľ a teraz ma aj mrzí že som bránil Peťovi vnútri fotiť…lebo takto si tú nádheru všetci musia ísť pozrieť osobne. Po nakŕmení ducha a duše sme si ešte na ubytovni hodili krátkeho šlofíka a potom hor sa večer o 21:00 do krčmičky. Hneď v tej prvej sme si prisadli k nášmu nemeckému reportérovi, s ktorým sme sa pustili do reči. Obslúžiť nás prišiel taký deduško s veľkou bielou bradou a holou hlavou, pôsobil ako z rozprávky. Postupne sme aj cez novinára zistili, že tento čašník je bratom toho sochára a umelca a tento je pre zmenu zase majster slova a veľký poet. Bolo to neuveriteľné, že nás tento človek obsluhoval, ako keby mi bol čašníkom náš básnik Milan Rúfus. Po rezancovej polievke a restovanej bravčovine a rybke, ktoré sme si s Peťom dali napoly a tiež po omamujúcom červenom vínku sme ešte kus debatovali, na všeličo sme prišli a celkovo sme boli veľmi šťastní, že sa práve nachádzame tam, kde sa nachádzame…bolo tam tak rozprávkovo a príjemne. S deduškom sme sa vyfotili, dal nám aj vizitky, predriekol svoju básničku, ukázal vlastnú knižku a nalial navyše zadarmo aj zo svojho chutného likéru. Zdržali by sme sa aj dlhšie, nebyť zvoniaceho telefónu, čo nám priniesol ďalší čašník, v ňom nejaká teta kričala hroznou angličtinou, aby sme šli domov. To bola naša teta kostolníčka. Za svet netuším ako nás v tej krčme vystopovala. Už nás chcela mať všetkých pútnikov pekne zavretých v ubytovni ako sliepka svoje kurence. Náš kolega reportér Daniel ju pokrstil na "feldwebela" teda poľného maršála a ozaj pôsobila tak generálsky. Unavení po celom dni sme sa roztiahli na gaučoch, čo tvorili v ubytovni niečo ako obývačku. Ráno už náš „generál” behal okolo a my sme sa rýchlo pakovali a vydávali sa na cestu. V prvej voľnej kaviarni sme skúšali či ten ranný dážď ustane a skúšali sme tamojšiu horúcu čokoládu, verní svojmu zvyku skúšajúc varenú čokoládu hocikde, kde sa naskytne príležitosť. Toto však bolo len obyčajné kakavko. Nedbajúc na dážď, pobrali sme sa s Peťom ďalej. Našou istou zastávkou mal byť MIRAZ, asi 20 km ďaleko a vysneným cieľom SOBRADO DOS MONXES. Opúšťajúc Baamonde bolo nám trošku smutno, lebo toto mestečko sa k nám dovtedy zachovalo najmilšie a cítili sme sa tam veľmi príjemne. Je to ako keď si podľa niečoho obľúbite nejaké miesto, ktoré svojimi prvkami vám dáva taký ucelený obraz o sebe. Také malebné malé mestečko bolo pre nás Baamonde. Cestou som nedal pokoj Peťovi so svojím vyspevovaním a on ma tiež občas ohuroval svojim melodickým repertoárom. Kým nás zase neschladil najbližší dlhotrvajúci dážď. Kráčajúc stredovekými mostami, schátranými kamennými usadlosťami, vracali sme sa akoby do minulosti, zatuchlú dávnosť vekov navodzoval aj hrubý mach kompletne obrastajúci celé stromy popri našej ceste. Moje impregnované topánky doslúžili, neustále mokro urobilo svoje, otlaky sa močili počas šľapačky až kým - som nevymenil ponožky. Znova sme potrebovali čokoládové prestávočky, tak nás naši nemeckí kolegovia dobehli v podstate už neďaleko Mirazu – im sa totiž nechcelo ísť v daždi, tak zaostali v Baamonde. Tam sme stretli jednu milučkú tetušku, z ktorej sa vykľula dobrovoľníčka starajúca sa o pútnikov – prvá, ktorú sme na púti stretli. Pochádzala z Francúzska a spolu s jedným Britom mali na starosti albergue. Doprevadila nás až na miesto, vybavili sme pečiatky, obslúžila nás čajom, kávou a mliekom do kávy ktoré stihol Peťo vylúchať skôr,než si niekto stihol naliať do kávy. Žasli sme, ako sa rozhodla takto dobrovoľne ísť a pomáhať pútnikom. Urobila na nás veľmi obrí dobrý dojem a keďže sa nám zdalo, že do večera ďaleko, my s Peťom sme sa - na rozdiel od ostatných - rozhodli šľapať ďalej. Už sme s Peťom síce počítali, že do Sobrado nedoputujeme v ten deň, tak sme počítali, že zostaneme stanovať niekde v polovici cesty. Na albergue nám ešte stihli povedať, že asi tak po 12 km by sme mali natrafiť na nejaký bar alebo podnik, kde by sa dalo najesť. Pre istotu nás ešte nabalili chlebom a sardinkami a zaželali "buen camino". Toto prijatie nás veľmi hrialo na srdci. Človeku sa hneď ľahšie kráčalo. Pred nami bol nádherný kus kraja, veľké skaly, kosodrevinovitý porast, celkom ako naše Roháče alebo Martinské hole. Naradostení z takejto pripomienky rodného Slovenska, pokrstili sme tento skalnatý terén "Nové Slovensko", bohužiaľ pri našom putovaní už nebolo času nejako tento terén aj vyznačiť. Cestou sme stretli aj pastiera, ktorý aj v nedeľu vykonával svoju prácu. Trošku sme sa tých kráv aj zľakli, ale dodali sme si odvahy a nakoniec sa nás báli ony. Mysleli sme na našu nemku Melániu, ktorá si stažovala na to množstvo psov, ktoré brechalo na nás pútnikov po celom kraji, tak sme sa zabavili, že ako bude reagovať ešte aj na tieto kravičky. Spravili sme zopár fotiek a šli ďalej. Peto objavil svoje srdcu blízke miesto "Pardal". Šľapalo sa celkom príjemne po asfaltke pomedzi lúky, polia, lesy. Človeku sa až žiadalo hodiť zopár desiatkov keď navyše aj slniečko sa ukázalo a príjemne hrialo. Zase sme mali možnosť v krásnej prírode vychutnávať ticho a vlastnú samotu, hĺbať vo svojom vnútre. Pozorovať pasúce sa stáda oviec či kráv, kochať sa výhľadom do ďalekých kopcov. Už sme šľapali celkom dlhý kus a reštaurácie nikde. Raz sa nám podarilo dostať sa ku jednej usadlosti asi tak s 20 domami, tak som sa odvážil spýtať sa na tú reštauráciu či bar. Privítali ma traja vypustení psi, ktorí síce štekali, ale neboli nebezpeční. Jeden vlčiak sa na mňa aj vyškrabal, ale ako vyšli domáci, postupne som ho zo seba striasol. Domáci nám povedali, že ten bar je tak 2-3 km ďaleko ešte. To nám dodalo odvahy do ďalšieho šľapania. Tak zase ďalšie svahy, chodníky, cesty…sem tam nejaký statok, ale bar nikde. So zaťatými zubami sme šli ďalej. Jedenkrát sme dokonca na dobrých pár kilometrov stratili mušľové značky, či aspoň žlté šípky, ktoré nás tiež navigovali. Už sme boli nešťastní, že ani značiek, ani baru, čo keď sme dakde zablúdili? Kraj bol síce krásny, šli sme akoby po chrbáte veľkého bizóna, vedľa ktorého ležali ďalšie bizóny so zelenými chrbátmi. Mali sme krásny výhľad a vietor nás šiel ufúknuť, ale to nám na radosti moc nepridalo. Už by som oželel aj bar len aby sme značku našli. Po dlhej dobe som celý šťastný natrafil na ďalšiu mušľu, čo ma sčasti upokojilo. Hoci sme už prešli aspoň zo 5 kilometrov, baru nikde. Dokonca sme obišli takú malú v skalách ukrytú dedinku, kde nás opäť vítali len psy a domácim sa nechcelo s nami baviť. Za dedinou sme očami prevŕtavali terén, že kde sa ten nešťastný bar objaví. Nikde nič. Už vnútri riadne zúrivý som navonok nedával moc znať, len posledný kúsok čokolády som nechal zjesť Peťovi, čo som tak v duchu trucoval, že sme boli podvedení. Po chvíľke som zistil, že Peťo tiež vnútri riadne zúril. Tak sme sa navzájom zasmiali na našom skrytom hneve a trošku sme si tak uľavili aj zanadávaním si na toto neznačené Španielsko. Došli sme z tých kravami a koňmi pooznačkovaných poľných a lesných ciest na zase riadnu asfaltku a začali tipovať, koľko to ešte môže byť do Sobrada, keď sme už toľký kus prešli. Už sme dokonca aj videli značky pri ceste, ktoré už spomínali Sobrado. Naša nádej trošku vzrástla, napli sme už X-tý raz naše sily, podvihli naše batohy na pleciach a poďme. Po ceste sme sa snažili odplašiť jednu zablúdenu kravu, ktorá sa promenádovala v neprehľadnej zákrute. Keď sme nevládali, logli sme si slivovice – nášho posledného okamžitého zdroja energie a šlo sa ďalej. Už nás tlačilo všetko čo len mohlo. Po pár kilometroch asfaltka v lese končila a otvoril sa nám výhľad na dosť veľké údolie. Na poli pri ceste bol jeden sedliak so psom. Zložili sme sa pri bránke na jeho pole a šiel som zisťovať koľko km je ešte do Sobrada. Dostal som odpoveď že 6. Peťo nechcel veriť, no aj on dostal podobnú odpoveď. Cesta do Sobrada v ten deň merala asi 42 km, takže to by celkom aj podľa našej únavy sedelo. Teda podľa našej únavy sme mali byť v Sobrade už dávno. Oddýchli sme si, pohľadali sme ešte dačo na jedenie a pobrali sme sa ďalej. Chudákovi vlčiakovi sme už nedali nič, ale nevrčal za to na nás. Ja som už len dúfal, že cesta pôjde len z kopca, ale tento sen sa mi nesplnil. Čakalo nás nakoniec nekonečných 8 km, ktoré sme postupne zdolávali, prechádzali sme cez rôzne dedinky a za každym rohom hľadali tabuľu Sobrado. Konečne sme sa dočkali. Najskôr nás zaskočilo jazero v strede mestečka, potom otázka, kde sa nachádza kláštor priamo v tom mestečku. Šľapali sme ďalej a keď sme sa aj v jednom bare ustavili na pomarančovy džús, lebo sme už umierali od smädu, nevedeli sme sa opýtať na "kláštor", tak som vravel Peťovi, ako aj predtým občas: poď ďalej, určite ho cestou zazrieme. Tak mi zase jeden pokus vyšiel a kláštor sme objavili. Zase vyvstal problém nájsť v tom veľkom komplexe budov nejakú kanceláriu a ubytovňu. Peťo šiel skúsiť šťastie do baru a ja som mašíroval rovno do kláštorného komplexu. Nikto ma nevital, tak som šiel ďalej pre istotu tam, kde som videl nejaké pútnické veci. Takto som objavil náš ďalší albergue, kde už boli konečne aj nejakí početnejší pútnici. V tomto meste sa totiž spájali aj Camino Norte aj Camino Primitivo. Naše zúbožené nožičky a poctivo vynosené "vlky" si už pýtali dajakú starostlivosť. Celí naradostení z toľkého pôžitku sme si dožičili horúcu sprchu, vyložili veci a hajde do mestečka na nejakú večeru. Bohužiaľ mesto nám tento prepych neposkytlo. Tak sme sa poponáhľali aspoň na večerné modlitby o 21.30. Najskôr sme zase kus blúdili v kláštornom komplexe, kedy sme mali možnosť pokukať, ako tie obrovske priestory zvnútra vyzerajú. No tie pamiatky priam volali po rekonštrukcii, vnútri vyzerali strašne opustene a neudržiavane. Po večerných modlitbách sme trochu poklebetili s tamojšími sestričkami, tie nám prezradili že u nich aj nejaká slovenka študuje. V kuchynke ubytovne, čo vyzerala ako kláštorná kuchyňa, sme dorazili zásoby, čo nám darovali v Miraze, padla posledná sáčková polievka - aká to delikatesa. Naše zaslúžené spanie zrazu prerušil obrovský vrzgo-chrochot, po ktorom sa človek najprv riadne namrzel pre prebudenie, ale musel sa zároveň smiať, lebo to bolo skutočne niečo nenapodobiteľné a smiešne. Horšie však bolo že to chrápanie začalo byť hlasné. Našťastie tam však neboli poschodové len postele ale aj poschodie. Tak som sa odsáčkoval o poschodie vyššie, kde už to chrápanie nebolo tak počuť. Veľmi skoro ráno sa začali ostatní pútnici baliť a ísť preč. My s Peťom sme mali iný putovací štýl. Asi tak do 8:00 sme pochrapkávali a potom rýchle zbalenie, nákup v potravinách, raňajky na lavičke na námestí s grátis pocitom homelesáctva, opäť raz zabočenie nesprávnym smerom a hurá zase na cestu. Nešlo sa zrovna najľahšie po predchádzajúcich vyše 40 km. No na druhej strane nám zostával už ľahko zdolateľný kus do Santiaga. Postupne sme sledovali ako naše potreby boli čoraz menej náročné. Najskôr sme chceli asfaltku, neskôr už stačila aj poľná cesta, len aby nebola veľmi kľukatá a veľmi do kopca, potom už mohla byť aj do kopca, len nech neprši. Postupom času nám prestal už aj dážd prekážať...A takto to bolo so všetkým: s batohom, topánkami, jedlom, značením trasy atď...Ďalším cieľom bola Arzúa, miesto kde sa pripája aj najznámejšia cesta Camino Frances. Takže len nejakých "smiešnych" 20 km. Túto cestu si veľmi nepamätám, do Arzúy sme došli krátko popoludni, našli sme albergue, v ktorom na náš vkus bolo zrazu nejako príliš veľa ľudí. Zložili sme tam veci a šli hodiť dačo pod zub v meste. Akurát sme však vychytili siestu, no našťastie na jednom námesti bolo pre takých nešťastníkov pripravené občerstvenie. Dali sme si pizzu, tortillu, nakrájané chobotnice s chlebom a k tomu fľašku chutného červeného vína. Takí napapaní sme zalomili na celé popoludnie v ubytovni. Podvečer sme skočili na omšu, kde sme opäť obdivovali vlasatú sochu panny Márie. V albergue sme stihli spoznať(hlavne vďaka Peťovi) pár starých aj mladých z Nemecka a Francúzska a jednu mladučkú talianku christinu, s ktorou Peťo v podstate už môj hovorca veselo parloval po taliansky. Necítil som sa pri tom množstve ľudí v tom albergue dobre a tiež som chcel aby stan, Peťom nesený bol aj využitý. Sa mi strašne páčilo, ako sme každého šokovali večer idúc preč s batohmi z ubytovne. Museli sme vysvetlovať každému, že sa nám žiada aj stanovať občas. Peťo už chcel stanovať na nádvorí kláštora v Sobrado, ale tá leja, čo sa večer spustila a trvala celú noc, mu to prekazila...Podarilo sa mi nájsť kúsok voľného poľa neďaleko ubytovne a spolu s Peťom prehovoriť staručkého uja na postavenie si stanu na jeho pozemku. Dalo to riadne námahy mu to vysvetliť a verím, že to skutočne pochopil, až keď sme o pol hodinu začali rozbalovať stan. Mali sme ťažkú romantiku, vedľa sa na povraze pásol koník, vetrik pofukoval, postupne vecer a v noci prichádzali návaly dažďa, ale Peťov skvelý stan toho zniesol veľa. Mali sme kus priestoru, kde sme neboli rušení a mohli si prečítať písmo, či komix Asterixa čo putoval s nami. Ráno bolo opäť podľa nášho gusta, asi do 10:00 sme ležali a potom sme sa ako tak zmohli na zloženie stanu a nasmerovanie sa na SANTA IRENE vzdialenú asi tak 15 km. Znova na ceste, šľapali sme čoraz bližšie k Santiagu. Opäť sa nám stalo, že sme nenašli našu značku a ocitli sme sa zase na asfaltke pri hlučných autách. Takto sme prešli skoro 90% trasy skoro až po Santa Irene. Tam sme zase došli na obed a zase čo s načatým dňom. Buchli sme pečiatky a hybaj ďalej na cestu, dokonca naša známa christina už bola v tomto albergue tiež. Pobrali sme sa s tým, že ešte tých asi 10 km došľapeme až po letisko v Santiagu a ďalší deň slávnostne zakončíme našu púť v Santiagu. Tak sa i stalo. Navečer sme sa dovalili na letisko, špinaví, spotení, zaprášení, dali sme si tradične varenú čokoládu, inak vynikajúcu opäť. Zhodili sme batohy v kúte letiska, založili "tábor" na sedačkách a rozhodli sa prenocovať. Vonku lialo ako z krhly, boli sme radi že sme v suchu. Čo mi robilo starosti, boli tie neónky, čo neúprosne svietili do očí. Už taký nešťastný som si posťažoval Peťovi a ten mi povedal nech to poviem Sv. Jakubovi. Tak som spustil ponosu Svätému Jakubovi, aby vypálil nad nami tie žiarovky, tušiac že taká negatívna prosba nemôže byť vyslyšaná. Na to som šiel naháňať letenku na internete, lebo som musel ísť domov 2 dni skôr. Vrátil som sa nešťastný, že to bude veľa stáť a Peťo mi hovorí: "Mám pre teba dobrú správu". Asi 2 minúty som sa musel smiať, keď som zistil, že žiarovky prestali svietiť, práve tie nad nami. To ma zase povzbudilo, že niekto nad nami stále drží ochrannú ruku, že všetko dobre dopadne. Celkom dobre sme sa vyspali, dokonca sme si dopriali aj hygienu, za čo ma chcel Peťo zbiť, že som si umyl aj nohy v umývadle, čo o chvíľku zopakoval aj on. Po zajednaní letenky v AIR BERLIN sme sa poumývaní, síce na letisku a nie v Labacole – dedinke, ktorá už historicky je miestom, kde sa pútnici dávajú do poriadku, aby upravení vošli do Santiaga. Najskôr sme prešli cez povestné miesto, z ktorého už vidno Santiago - veľký pamätník, na ktorom je vyobrazený aj pápež Ján Pavol II. Odtiaľ viedla cesta cez strednú uličku asi najväčšej ubytovne na svete, niekoľko desiatok dlhých budov pripravených pre pútnikov. Po ceste sme objavovali rôzne skulptúry a pamätníky ľudí, ktorí putovali do Compostely. Ešte aj v centre mesta boli míľniky s mušľami a smerom cesty. Prešli sme celé mesto už viac menej intuitívne, až sme došli k tomu historickému jadru, radnici, pôvodnej nemocnici pre pútnikov a konečne ku bazilike Sv. Jakuba. Vošli sme dnu a šťastní sme sa usmievali že sme dosiahli náš cieľ. Keďže sme sa nikde nezložili, behali sme aj s našimi batohmi-opachami vo vnútri. Čoskoro sme uvideli vchod ku hrobu Ježišovho apoštola. Tak sme šli aj s batohmi, hoci vchod bol široký len asi 50 cm. Pokľakli sme pred zlatou truhličkou s pozostatkami Sv. Jakuba. Tiekli mi slzy dojatia ani neviem kvôli čomu vlastne. Vypovedal som pri hrobe všetko, čo som mal na srdci a takto odľahčený som vyšiel von. Ešte sme stihli jednu vyloženú sviatosť oltárnu v kaplnke. Bazilika bola veľkolepá, keď sme sa napozerali, šli sme zistiť nejaké ubytovanie. Predtým sme si dali na posilnenie výdatný obed takmer za katedrálou v takej malej reštaurácii. Mali sme polievku s mušľami a iným morským zverstvom a k tomu vyprážané chobotnice. Už sme sa tešili na fľašku vínka, no keďže denné menu v Santiagu je dačo extra, tak čašník len nalial dva poháre vína a odniesol fľašu. To bolo jediné prekvapenie tohto obeda. Posledná ubytovňa, čo som si pamätal, bola tak v strede mesta. Už sme boli celkom blízko, stretli sme jedného staršieho francúzskeho pútnika, keď sme lámanou nemčino/angličtinou sa dorozumeli čo hľadá, kam má ísť a zistili sme že tá naša ubytovňa je beznádejne plná a že on hľadá tiež ubytovňu, tak sme šli s ním, aspoň na úrad, kde sa potvrdzuje absolvovanie púte a dúfali sme, že nám pomôžu aj s ubytovaním. Najskôr sme spolu blúdili uličkami, hľadajúc tú kanceláriu, no a rovno pred ňou stál jeden asi talian, ktorý vedel, kde sa dá ubytovať a ponúkol sa doprevadiť nás tam. Tak sme si vybavili doklady a spolu s Francúzom nás ten talian doprevadil ku františkánom, ktorí tiež ponúkali ubytovanie za dobrovoľný príspevok, skutočne len kúsok od baziliky. Samozrejme christina tam už bola. Tak sme sa zaradovali a podebatovali sme zase trochu. Konečne oslobodení od batohov sme sa rozhodli obzrieť si mesto, baziliku ešte poriadne, vystavené pretekárske autá na námesti pred bazilikou, všetky uličky a zákutia v meste. Skočili sme aj na busovú stanicu zistiť si spoje, ja na letisko, Peťo na koniec sveta - Fisterra. Večer sme mali mať večernú modlitbu, aké bolo však naše prekvapenie, keď z nejakých odriekavačiek sa vykľul proces slávnostného zavŕšenia púte, pri ktorom mi ešte aj teraz behá mráz po tele. Áno, bratia františkáni si pripravili zopár krásnych slov, giest, prirovnaní, podobenstiev, ktorými slávnostne zakončili naše putovanie. Všetci sme sa na záver spoločne objímali a zdravili, modlili a poniektori aj plakali. Bolo to veľmi vnútorné a otvorené. V zmysle tých pár slov čo jeden brat františkán vyslovil, nabralo naše putovanie zrazu iné dimenzie…to putovanie nekončilo, ale tým putovaním sa všetko v živote práve viac prehlbovalo. Odrazu sme si všetci navzájom boli značkami s mušľami, ktoré sa majú navzájom niekam smerovať a nie sme už len obyčajné kamene. Až na tejto večernej modlitbe bola táto naša púť dovŕšená. Ráno sa už nieslo v rozlúčkovej atmosfére…ranná latinská omša bola veľmi príjemná, pokúpili sme ešte zopár suvenírov, navštívili múzeá a opäť stretli nášho novinára Daniela, ktorý tam došiel deň predtým. Bolo to neuveriteľné, koľkokrát sme stretli tých istých ľudi, čím viac sme sa blížili ku Santiagu. Poobede sme sa vybrali na autobusovú stanicu…Tam sme sa naposledy ešte stretli s christinou, rozlúčil som sa s Peťom a ďalej to šlo ako nemý film: cesta busom na letisko….čakanie na lietadlo…pristávanie na Mallorke…zavrety na letisku…cakanie na letisku na ďalší let…pohodlny let NIKI AIR a pristátie vo Viedni ...

Moje Santiago definitívne skončilo až týždeň po príchode na mojej prvej omši, kedy bolo evanjelium o tom ako Herodes dal sťať Svätého Jakuba. Ako keby Topoľčiansky chrám čakal práve s týmto evanjeliom, kedy sa vrátim... To bola záverečná bodka za mojou púťou do SANTIAGA DE COMPOSTELA.