Oáza pokoja

Levné lety z Vídeň do Frankfurt nad Mohanem na Skyscanner

2011-01-31T06:22:00.000-08:00

Levné lety z Vídeň do Frankfurt nad Mohanem na Skyscanner

Jankina Basen od Rufusa

2011-01-20T02:30:00.001-08:00

Nevedia prečo,
no veľmi im to treba.
A možno ešte viacej, ako chleba.
Aby im v duši pusto nebolo.
Aby ich mali radi okolo.
Aby im bolo mäkko
ako v mame.
Keď bolia veci, ktoré nepoznáme,
tu každé dieťa,
plaché ako laň,
na hlave musí cítiť teplú dlaň.
Bože,
o takú dlaň Ťa ľudské mláďa prosí.
V čase, keď ešte ani nevie, Kto si.
Našiel Ťa hore ten džavot tenkých hláskov?
Našiel. Dal si im liek.
A nazval si ho láskou.

Kontakty v HTC

2010-12-26T09:21:00.000-08:00

Neviem ci ste sa aj vy tak trapili s tym ze z nokii sa nedaju importovat riadne vase kontakty z predchadzajuceho mobilu do vasho noveho androida...Nasiel som vsak fintu fn, vdaka ktorej mozem vsetky svoje mobilove ci emailove kontakty pretransformovat z csv do vcf formatu prostrednictvom tejto velmo sikovnej stranky:

http://homepage.mac.com/phrogz/CSV2vCard_v2.html

odporucam vsetkym co maju problem s kontaktmi vo svojom novom mobile...have fun.

Moja Dalsia Zahada:

2010-08-20T06:19:00.001-07:00

http://www.boinc.sk/clanky/roboticky-prieskum-velkej-cheopsovej-pyramidy

NOHAVICA - KOŠILKA

2010-07-20T03:21:00.000-07:00

Taký zvláštny pocit

2010-06-14T12:18:00.001-07:00

Práve som sa dozvedel ze zomrela jedna moja známa lekárka.Dodnes som nepoznal jej priezvisko, až kým mi ho nepovedal náš spoločný kamarát, ktorý mi tú smutnú správu oznámil.Vždy keď sme sa stretli, sme sa porozprávali, čo ma kto nové, a nikdy ma nenapadlo ani vo sne že by mohla trpieť na nejakú smrteľnú chorobu.
Je to taký zvláštny pocit pominuteľnosti, keď teraz hladám na internete nejaké informácie o nej a nechadádzam takmer nič, iba informácie o tom že pôsobila ako lekár tu a tam...a čítam to všetko s tým pocitom že tento človek už dodýchal, uz tu medzi nami nie je, už ju nestretnem v autobuse...neusmejeme sa na seba...aj na tom internete je také prázdno po nej...
Zajtra pôjdem na jej pohreb a budem si myslieť ako na nás Katka už hľadí z večnosti...Dúfam že nebude pršať, aby to nebolo ešte smutnejšie.Tí čo ste ju poznali, prihovorte sa za jej dobrú dušu u nášho Nebeského otca.

Radostna Udalost

2010-04-27T08:57:00.001-07:00

Dnes mám rande so svojim mestom

2009-12-01T04:47:00.001-08:00

Ahojte kamaráti,
včera aj dnes mi ľudia gratulujú k meninám a mňa dosť teší že si ľudia na mňa ešte spomenuli...
Síce teraz sedím v práci a radšej by som sa ocitol niekde na havajskej pláži a šiel si zaplávať do teplučkého mora...nie to, snívať mi je dovolené aspon na chviľku, kým sa zase nepustím do študovania príručky programu.
Tak aspoň takto krátko vám všetkým chcem poďakovať za priazeň a priania.je mi z toho príjemne na duši.želám vám všetko dobré do najbližších dní, požehnaný advent a na lásku bohaté Vianoce.

Na zamyslenie

2009-06-05T01:24:00.001-07:00

Prečítajte si prosím tento príspevok od jedného pána a pozrite si video...dúfam že vás to navnadí odhovárať ludí od potratov.
12-rocna-chrani-pravo-na-zivot

Tu je preklad prejavu 12 ročnej školáčky:
http://www.family-sk.sk/kategorie.php?id=35&clanok=168

Opat zacinam blogovat

2009-04-28T03:02:00.000-07:00

Ahojte moji priaznivci, po dlhej dobe som si povedal, že zase napíšem zopár riadkov o sebe.Rozhodol som sa tak práve v období, ktoré by som označil za „Coldplayovské“. Aj dnes som si v robote pustil práve tohto speváka. Zvláštne, dlho som ten pocit nemal tak intenzívny.
Potrebujem sa vrátiť do minulosti v spomienkach aby sa mi vrátil ten pocit, keď som sa blúdiac túlal po horskom parku, hľadajúc, čím naplniť moje vnútro. Cítil som sa prázdny a navyše ešte aj zbytočný a pre istotu i neschopný...Hľadal som rôzne miesta kde som hľadal pokoj duše, kalvariu, slavín, jaskyňu pri kalvárii, starý cintorín nad PKO, našťastie Bratislava ešte netrpí nedostatkom takýchto miest.Aj u kamarátov a kamarátok som hľadal naplnenie, myslel som si, že v ich náručí nastane hojivé utíšenie.
A po tých rokoch búrlivého kvasenia...toto mi zostalo...ten priepastný smútok v duši, ktorý sa nedá zahnať ničím. Možno nakrátko, keď sa človek niecím zamestná, tak to prestane byť také zreteľné, alebo keď zrazu zažije veľkú radosť, pokiaľ je ešte schopný vnímať ju. Ale potom sa to vráti...už som sa síce naučil že neteba pred tým utekať, treba sa tomu podvoliť, a dovoliť smútku vstúpiť do mňa, keď to žiada. Ale viem aj to že dlho zotrvávať v tomto stave človeku viac škodí ako pomáha.
Tieto stavy osamelej smutnej duše sú požehnaním pre človeka, pretože v nich opäť vidíme že sa nám prihovára Boh.On čaká kým sa nasýtime sveta, kým pochopíme že sme zle nasmerovali svoj život, že sa ženieme za nesprávnymi hodnotami a touto prázdnotou nás očisťuje od všetkých tých doterajších nánosov a usadenín. Iba potichučky podíde ku nám, posadí sa a čaká, sledujúc ako sa trápime, hľadáme, čo sme zle spravili, pátrame po tom šťastí, ktoré nás doteraz obklopovalo. A pomaly nám dochádza že niečo zase musíme zmeniť, možno prístup k ľudom, ku svojim hodnotám, svojej povahe, svoje návyky. Cítime že pre tú vnútornú vyrovnanosť je nutné urobiť čosi viac. Nielen prefiltrovať, čo všetko do mňa vchádza, ale pokúšať sa nájsť niečo uchopiteľnejšie, silnejšie, stálejšie, na základe čoho budeme zase cítiť, že budujeme dom na pevnej skale, cítiť že kráčame po správnom chodníku, vyhradenom práve pre nás. Mať ten pocit, že nech urobím čokoľvek, všetko bude vporiadku pretože je to osud.Destiny.Matrix.
Často mám pocit práve že nič nie je v poriadku, že produkujem zmätky, že moj život je zmäsou povinností a pôžitkov zapracovaných do jedného pevného kalendára, v ktorom sa vytráca zmysel pre slobodu, nespútanosť, pre vychutnávanie si každučkého jedného detailu života ktorý si nemôžem nechať ujsť. A o tomto je možno častokrát aj v mojich básňach motív vracania sa domov. Vrátiť sa z mylnej cesty späť na základňu: domov. Tam – kde je vždy môj začiatočný bod.
V minulosti som sa snažil si práve fixovať tento bod na konkrétne miesto.Na kalvárku, na slavín, na devín, niekde v prírode...aby som našiel ten pokoj ktorý sa nedá získať navštívením nejakého miesta.Áno človek pookreje na takých miestach, hlavne keď býva vo veľkom meste, ale začiatočný, východzí bod je v nabratí odvahy a vôle ku metanoii – zmene myslenia, zmene pohľadu, k plnej dispozícii životu, pripravenosti pozerať sa na svet zmenenými očami, plnými pokory, vášne, zvedavosti, radosti i z najmenších maličkostí. To je môj recept pre vlastné zmrtvýchvstanie.

šatky

2009-04-06T08:05:00.000-07:00

Ak by ste svojim polovičkám chceli urobit takúto radosť, alebo nebodaj si ju bohužiaľ musíte urobiť sami, Dámy dávam do pozornosti nasledovné umelecké diela:ak by ste mali záujem, dajte mi vediet :)

Otvorená rana

2008-08-15T02:31:00.000-07:00

Zase ďalší zmätok v duši
necháva ma sladko tušiť
že stúpil som na mínu srdca

Namotával som si klbká
dával priazeň pocítiť
teraz pomsta prišla trpká

teraz ťahám srdce na šnúrke
nevládzem si už ho niesť
kiež prešiel by ma tento ošiaľ...

...už

Jizda

2008-06-26T01:14:00.000-07:00

1. Znám všechny ty volby bez výběru...
Znám milimetry nebeských rozměrů
Znám vykřičník skrytý za důvěru...
Znám...

2. Znám zběsilé jízdy v protisměru...
Znám to ticho uši rvoucí v šeru...
(Znám modřiny ze srdce úderů)
Znám...

3. Znám všechen ten hlad i přesycení...
Znám mrtvé oči ráno při holení...
Znám překvapení že bylo a není...
Znám... Tak dobře znám...

4. Znám míjení - a znám pomíjení
Znám vězení slova “každodenní”...
Znám to chtění zdrhnout bez placení...
Znám... Tak dobře znám...

5. Znám tajemství marných rozhovorů
Znám výstřely přímo na komoru...
Znám vyhnanství z moří do lavorů...
Znám... Už dobře znám...

6. Znám všechno to nahoru a dolů...
Znám osud her hraných do úmoru...
Znám divnou řeč soudních protokolů...
Znám... Tak dobře znám...

7. Znám lítosti, které lámou kosti...
Znám propasti co už nepřemostím...
Znám otázku - panebože co s tím...?
Znám... Už dobře znám...

8. Znám půlnoční jízdy v protisměru...
Znám klid v očích hraný pro kameru...
Znám konec - křičím ho do éteru:
Jsem sám... Už zase sám...

vypocut tu:

Na Suciastky

2008-06-03T14:20:00.001-07:00

predavam durkyho aj na suciastky,nemate zaujem?
za pripadny zaujem vopred vam dakujem
este je v zachovalom a pojazdnom stave
klby ma dobre na kazdej naprave

reflektory este svietia a vidia aj za roh obcas
verte mi necaka vas od neho ziaden podraz
len to srdce si musi na spagate tahat
zozente mu nove a stare si mozete nehat

durky je na predaj aj na nahradne suciastky
nekladte prosim zbytocne otazky
vezmite si prosim co z neho ostalo
minie sa vsetko co minut sa nemalo

zostalo par dielcov z tej povodnej nadhery
kto predtym ho poznal ten by teraz neveril
mozno sa zidu aj dakomu inemu
rovnako strelene dobracky divnemu...

Co mi vyrazilo dych...

2008-05-06T06:37:00.000-07:00

Najkrajšie video posledných dní - O Rey Chhori

2008-03-13T07:02:00.000-07:00

Balet len pre silne povahy

2008-03-06T04:54:00.000-08:00

Naucte sa tancovat!

2008-03-06T01:20:00.000-08:00

O prvej Adamovej žene Lilith

2008-03-01T18:48:00.001-08:00

Sám som bol prekvapený touto legendou, ktorá okrem veľmi príjemného umeleckého podania ešte aj nabáda zamyslieť sa nad mnohými skutočnosťami, ktoré z nej vlastne vyplývajú. Posúďte sami:

Legenda o Lilith

Když pouhým slovem Tvůrce stvořil Bůh nebe i zemi, všechny živočichy i rostliny, vzal kus hlíny zpod nohou jednoho zvířete a stvořil člověka.Stvořil ho proto, aby se člověk obdivoval jeho vznešenému dílu a velebil jeho jméno.A za příbytek mu dal ráj.Sotva Adam procitl, žasl nad božími zázraky. Postupně si prohlédl všecka zvířata, ptáky i rozličné byliny, obdivoval se jim a chvalořečil Bohu.Cítil se však osamělý a bez druha, propadal nudě, strašlivé nudě.Bůh viděl Adamovu osamělost a řekl si:(pokračovanie na ďalšej strane)

Znenazdania

2008-02-28T13:02:00.000-08:00

do duse sa vkradol jemne pocit
schulit sa niekomu k noham nahy bosy
nechat sa nim uplne zahalit v objati
a plakat z toho bezpecia dojaty

plakat aj sa smiat jednym razom
polozit uzlik starosti na zem
v povabnom momente vzajomnej blizkosti
cakat spolu na nebesia rosiace z vysosti

cakam na teba verny druh moj blizky
hladam ta v podstate uz od kolisky
bludim po tvarach, dotykam sa ludi
neviem ci k tebe raz do srdca zabludim

Dotyk ženy

2008-02-21T12:52:00.000-08:00

Veľmi lákavý a ťažký námet som si vybral, dokonca som si musel k nemu zavolať aj jednu pomocníčku harmonickú, ktorá mi pomáhala nejako to celé zosnovať.
Nebudem si asi komplikovať život a napíšem to, čo cítim, že by malo byť vydané z môjho vnútra von.
Myslím a cítim, že ženy potrebujú byť mužmi dotýkané...že tieto 2 mimozemské svety potrebujú byť premostené cez nejaký záchranný mostík...Už som myslím o tom písal, možno dokonca aj tu na blogu.
Môžme sa na dotyk pozerať z viacerých uhlov.Dotyk ako predchodca následných zimomriavok po tele, dotyk pretransformovaný do veľavravného gesta, pohľadu, skutku či nejakého diela - pozrite sa koľko maliarov sa dotýkalo žien svojimi štetcami a to nevysloviteľné zanechali na plátne.Dotyk slovom,predstavou,myšlienkou...
To nevyslovitelné pri dotyku...
Fascinuje ma dotýkať sa žien, poznávať ich postupne...ako keď vlastnou rukou v tme ohmatávate cudziu ruku...a srdce vám ide vyskočiť z hrude. (Napadol ma jeden zážitok z internátu, keď ma prišla navštíviť jedna kamarátka-spolužiačka a keďže došla zo zahraničnej stáže a nemala práve kde prenocovať, nechal som ju prespať u mňa na internátnej izbe. Vtedy, keď zaspávala tesne vedľa mojej hlavy, celú noc som túžil dotknúť sa jej...a po nekonečnom váhaní som sa odhodlal a našiel som jej dlaň...a bol som veľmi šťastný, že ju nestiahla a nechala chvíľu moju dlaň na jej dlani.Tu je na to spomienka.)
Keď takto cez telo, povahu,obľúbené hobby, záľuby, príbehy z minulosti aj prítomnosti, reakcie na moje provokácie a poznávacie pokusy, zverené tajomstvá, vyjavené žiale a nešťastia postupne ďalej a ďalej môžem poznávať ženskú dušu, napĺňa ma to pocitom veľkej radosti z toho, "aké napoly rozbalené darčeky nám Boh zosiela z neba", ako píše jeden úžasný slovenský básnik,ktorý sa stal mojim nedosiahnuteľným vzorom. Mal som možnosť ochutnať z týchto plodov dotykov dosýta už takmer od začiatku štúdia v Blave. Spočiatku som si ani neuvedomoval dopad svojich činov a svoje dotyky som nevedel usmerniť,postupne časom som sa to naučil, ale dosť obetí za to muselo zaplatiť bolesťou v srdci.Myslím, že som dostal vlastne taký zvláštny dar a talent - vedieť sa vás dotýkať, ženy,dievčatá. Cítim, že som v minulosti tento dar neopatrne využíval a spravil veľa škody s ním, priznám sa, ťažko sa s ním manipuluje aj v súčasnosti a mám s ním čo robiť aj posledné týždne. Preto sa pousilujem tento svoj talent co najlepšie možne využiť a byť tu pre vás,byť tu pri vás, keď budete potrebovať dotyk...Ten najjemnejší dotyk vám nebudem nikdy vedieť dať, no pokúsim sa vás k nemu aspoň nasmerovať,ak to bude možné.

P.S.:Ak chcete, aby som sa s vami podelil o svoje skúsenosti napíšte mi.

P.S.2: Zatiaľ najvýstižnejšie vedel doteraz moje vnímanie dotykov vyjadriť môj dobro-druh peťo na svojich fotografiách(album).

Trampoty srdca

2008-02-21T12:21:00.000-08:00

Na cestách mám srdce túlavé
za opaskom nožík,širák na hlave
na chrbáte spacák, pod nohami celú zem
snáď ten ťažký náklad vnútri unesiem.

Na čele mám to poslanie napísané
každý mi ho ľahko z očí vyčíta
že mám rád na srdciach priateľov ustlané
a zabávam sa rád kým nie je fľaška dopitá.

Tesná sieť mi však útroby sťahuje
nútiac ma vzdať sa vecí posvätných
poddám sa tejto kamikadze úlohe?
alebo budem starý mládenec posledný?

Smútok

2008-02-21T12:01:00.000-08:00

Za tebou zatúlala sa mi myšlienka
cestou vlakom kývala mi z výklenka
miesto teba domáci mi telefónom zvoní
miesto k tebe,k počítaču večer sadať chodím

Dni bežia za nocami
psi pred asociálmi
za mrakodrapmi sa plazia tiene
podvečerné husté čierne

Pandorina skrinka smútku otvorená
dokola je beznádejou obklopená
majestátne sťa rozkvitnutá čerešňa
pocítiš jak je smutnokrásna a hriešna.

Návšteva priateľov

2008-02-18T10:53:00.000-08:00

Dočkal som sa víkendu na ktorý som sa dlho tešil a čakal.Prišli ma pozrieť kamaráti zo Slovenska.Najskôr sa zišli v Mannheime,odkiaľ sa na Ondrejovom aute vydali za mnou.Minúty piatkovej pracovnej atmosféry pokojne odbíjali,ja som zbalil laptop a vybral som sa naproti kamarátke desane,ktorá mala prísť vlakom z Amsterdamu.Síce sa kôli poriadne rozbehanému dňu trochu omeškala ale nakoniec došla o ôsmej hodine.Dovtedy som stihol skočiť do dohodnutého baru Haagsche Lounge, skontrolovať či budeme mať kde sedieť na už druhom posedení slovákov, organizovanom za pomoci holandskej stránky pre Slovákov - expat.Vrátiac sa s desanou do baru, už sme sa vítali s dievčatami z minulého stretnutia.Po niekoľkých debatách sa objavili najskôr takí dvaja mladí Holanďania,ktorí sa splašene obzerali okolo.No a potom sa ukázali 2 rúče Slovenky, ktoré sa šikovne opýtali barmana na slovenskú párty.Ten ich nasmeroval k nám bez toho aby sme mu dačo vraveli.Tak sme spoznali Evku architektku, s ktorou som hneď zistil spoločného známeho, nášho "kuvajána"!S ňou došla Sylvia, ešte študentka aj pracujúca účtovníčka zároveň. Vzápätí sa objavil Milan_K, ktorý so Springlou(Paulínou) a Nehryziem(Sandrou) tvorili hlavnú posádku prvej stretávky. Ako sa vraví, v najlepšom treba prestať a keď mne práve najlepšie začalo chutiť pivo, ozvali sa moji kamaráti, že už sú neďaleko. Pobral som sa teda im v ústrety,ku mne do bytu, kde sa po príchode zložili a už sme pádili naspäť do baru.Tam nám ten gauč so stolíkom prestali pasovať,tak sme popýtali 4 mladých Holanďanov v takom veeeeeeľkom kúte aby sa s nami vymenili.To bolo v tom čase keď sa ukázala ďalšia Slovenka aj so Slovákom, Valéria s Braňom,ktorí sa čudovali, že sme sa na začiatku nespoznali, hoci sme v bare sedeli temer rovnako,ale každý inde.Takže sa nás nakoniec nazbieralo neuveriteľných 17 ľudí.Normálne sme museli spraviť zasadací poriadok,aby sme sa aspoň ako tak zoznámili.Lebo kôli tomu hluku z reprákov tam nebolo počuť vlastného slova.Preto ďalšou úlohou do budúcnosti je nájsť tichší lokál.Niektorí sa pustili s chuťou do dlhších debát, iní sa zoznamovali každú chvíľu s niekým iným.Mne sa takto podarilo spoznať trojicu Sloveniek bývajúcich spolu, Adrianu a 2 Márie. Každopádne si myslím že si tam snáď všetci prišli na svoje.Asi tak po jednej sme sa odpratali domov,kde sme ešte s peťom museli doraziť domácu kačku s červeným vínom.
Takí nedospatí sme sobotu ráno vyrazili do Madurodamu- miestečko kde je zmenšené prevažne celé Holandsko.Starostuje mu samotná kráľovná.Navnadili sme sa tam,na všetko čo by sme radi videli,a pokukali to čo sme vedeli že už nestihneme. Miestami to bolo všetko skutočne veľmi autentické.Hukot motorov na letisku, opravdivé fleky auta na skúšobnej vodou zaliatej dráhe pre autá,zoologická záhrada so zvieratami "od výmyslu sveta",pri vstupe horiaci tanker, pohyblivé vlaky, autá, limuzíny...a živé hladné kapre pod mostíkom.Okrem toho že sami sme sa cítili ako takí obri, či guliverovia, bolo nám smiešne ked sa medzi domčekmi promenádovali vrany,ktoré ťukali do okien veľkých budov a katedrál ako takí dinosauri :D:D:D, alebo keď na riadiacej veži letiska pristála čajka.Po zohriatí sa v stánku suvenírov sme sa presunuli autom do Amsterdamu,kde sme klasicky došli neskôr ako plánovane.Takže sme už len prešli hlavné časti mesta, DAM, Ledseplein, Musemplein, Casino, Red light district, no a vyskúšali sme si aj kompu,kedže sme parkovali v severnej časti Amsterdamu.Večer sme sa vrátili naspäť do Haagu do bytu,kde sme sa už pokúsili vyspať trošku viac.Ráno po "rýchlych" raňajkách a hygiene sme vyštartovali do Scheveningenu, na pláž,kde sme práve stihli nádherný východ slnka.Užili sme si aj skákanie po kockách móla, plašenie rýb rybárom, ranné venčenie psov, či strapatenie sa vetrom na brehu za stúpajúceho prílivu.Na parkovisku nám zatiaľ stihlo zafúkať auto od piesku, čo som teda žasol nad tým ako málo času bolo treba.Vyfúkaní pobrali sme sa zase do Amsterdamu, kde už na nás čakalo múzeum NEMO a VanGogh.Keďže som bol v oboch, obe vrelo doporučujem.Jedno skôr pre zábavu, druhé pre umelecký pôžitok.Ak chcete vidieť obrovské bubliny, či vedieť ako sa robí jazýčková pusa,musíte navštíviť NEMO.Ak chcete vedieť, ktoré sú najkrajšie slnečnice, alebo vidieť úchvatnú olivovú horu z Jeruzalema, zájdite do VanGogha.Ako všetko dobré na svete, aj tento pobyt mojich kamarátov mal svoj koniec,na parkovisku sme rozlúčili a každý šťastlivo docestoval do večera domov.Jeden fantastický víkend za nami, teším sa na ďalšiu príležitosť!

Vyrok tohto tyzdna:

2008-02-05T05:28:00.000-08:00

"Pane, ked takto zaobchadzas so svojimi priatelmi, necudujem sa, ze ich mas tak malo"

Sv. Terezka

...Meri...

2008-02-03T23:16:00.000-08:00

preco mi stale bludis v mysli, ked to nie je dolezite
v ustrety sme si vysli patricne, krasne, nalezite
mam strach, ze to neuvladnem tiahnut dalej
Boze prosim pohar cisteho vina mi nalej

preco mi stale bludis v mysli, ked dalej mam sam kracat
velky kus chleba sme si odhryzli, ty moje vystrasene vtaca
prilozim dlan ku konaru, abys mohla vzlietnut sama
a kazdy sa pusti svojou cestou do neznama.

Neobjatý

2008-01-31T12:42:00.000-08:00

Neobjatý...ako taký strom,
cítim všetku tú letnú miazgu v žilách,
tlačím všetku svoju energiu do listov
a naďalej ostávam človekom - neobjatý...

Svoje konáre vystieram k nebu,za slnkom,

snívam o tom, ako mi deti budú liezť po konároch,
ako sa budú tešiť zo mňa výhľadu do ďaleka,
ako sa mladé páry budú okolo mňa naháňať...

Návraty

2008-01-30T13:00:00.000-08:00

Naveky nezabudnem na ten tvoj tvar dlane
nožom som si ho vryl do srdca
ak mi v budúcnosti tak ako dnes nič neostane
spomienkam dovolím nežne ho dotknúť sa

Tak sa ho dnes teda dotýkam
dnes,keď som sa mal dotknúť plachiet Ježišových
a ja sa len tak v sebe potĺkam
a nikomu do seba vojsť nedovolím

Svieti mi ako zelený smaragd, tvoja dlaň,spomienka na ňu
hreje ma v obrovských mračnách tmy, čo na mňa doliehavajú
intímne trávim tie príjemné chvíle, čo kúzlia mi na tvári úsmev
v intímnom prítmí jak pri každej víle na chvíľu zabudnem, usnem...

A keď sa preberám do hirošimy, rozoznávam WTC
to všetko sú moje diela a viny,hoci som zle nechcel
každučký záhyb mám pred očami, hoci som žiaden nevidel
bojím sa že láska je len pre neomylných, tak trochu na prídel

Niečo sme ešte nedoriešili, odišla si a bez návratu
keď dávala si mi,ja nemal som sily vrátiť Ti pôžičku nepokrytú
dala si všetko čo bolo mi súdené, nič si si neodložila
vrátené bude Ti cez iného, komu Božia vôľa tak poručila

ak predsa len nebolo všetko predané,vyložíš karty na stôl
zvyšok už prosím doveršuj sama(z veršov som stále nevyrástol)...

Nejasná správa o konci a ďalšom začiatku sveta

2008-01-05T15:14:00.000-08:00

Píšeme dejiny a tak málo si to uvedomujeme.Ja som ďalší protiva, ktorý má na svedomí že slováci vymierajú...To mi tak napadlo pred časom, zamysliac sa nad svojim životom prechádzajúcim ťažkými zmenami.
Dnes som pozeral jeden indický film-Rang De Basanti(paint me the color of the spring), kde oduševnená angličanka prišla do indie natočiť historický film o povstalcoch proti britskej nadvláde. Vybrala si svojich hercov medzi mladými vysokoškolákmi, ktorí holdovali západnému štýlu konzumného života. Títo postupne cez vžívanie sa do svojich rolí, prichádzajú postupne na iné myšlienky. Potom, ako sa skorumpovaná vláda postará o to, že jeden z priateľov - lebo toto je výstižnejšia charakteristika - príde o život, chlapci cítia povinnosť vzoprieť sa nespravodlivej nadvláde tak, ako to hrali vo filme. Za svoju trúfalosť, tak ako filmoví hrdinovia - zaplatia životom.
Ešte doplním, že som úplne chápal pocity týchto mladých mužov,majúcich záštitu vo vysokoškolskom prostredí, kde sa cítili plnohodnotne a vidiacich svoju budúcnosť ako jednu frustrujúcu veľkú neznámu, nijako nelákajúcu. Vraveli mi z duše. Hoci pre niečo plnohodnotnejšie museli zaplatiť životmi, ale priznajme si, kto z nás by nechcel byť hrdinom...
Na prelome rokov, číha na nás na každom kroku optimizmus a vôľa boriť sa s problémami, prekonávať sa a pracovať na vylepšovaní svojho tela a ducha...
Ako každý rok, aj tento rok jej podľahneme. A budeme písať ďalšiu nejasnú správu, ktorú na konci roka odovzdáme do našej pomyselnej kartotéky. U niekoho súborné dielo, u niekoho napínavý príbeh, u iného mozaika obrazov, u ďalšieho niekoľko rovnakých kópií...
Prajem vám do tohto roka aby nám pri čítaní našich správ na úplnom konci sveta nebolo smutne ale veselo.
Ďurki

Čaj s rumom

2007-12-13T12:54:00.000-08:00

Toto je môj večer:
z prenosných reproduktorov mi hrá na playliste donekonečna Sting (napríklad teraz práve moja najoblúbenejšia - Saint Agnes and the burning tree), vedľa počuť občas chichot môjho neporiadneho pakistanského spolubývajúceho, ktorému tiež vďačím za to že mi moja večera(volské oči z mikrovlnky pokryté starým syrom a sladko pikantnou omáčkou) splnila primárne potreby a nepriniesla ani zamak pôžitku. Akoby aj, keď sa radšej v kuchyni nesnažím ani ničoho dotknúť, pretože všetko je špinavé po predchádzajúcom používateľovi, ktorý sa vôbec neusiluje udržať všetko v aspoň znesiteľnom stave. Tak si zase odchlipnem z môjho čaju s rumom.
Večerná melanchólia sa vinie postupne z pesničky Fragile, tej ktorá pre mňa bola veľmi dôležitou na výške, vtedy bola pre mňa posolstvom z ďalšieho paralelného sveta, v ktorom sa nachádzajú mužské a ženské duše spolu bez nejakých protipólov a jednoducho len existujú a radujú sa zo seba navzájom.Bola pre mňa mostíkom, po ktorom som precupital ku ženským dušiam, na pár okamihov.
Ďalší log čaju - a spomienka na jednu moju básničku o lipovom čaji. Napísal som ju myslím po prvom mojom rozchode na výške. Teraz sa len usmievam pri spomínaní - aké búrlivé víno vtedy zo mňa bolo...
Teraz? Teraz som len obyvateľ miestnosti 2,5X1.8 metra uzavretý pred svetom skrytý vo veľkomeste. Čakajúci ako snežienky pod snehom kedy budem môcť zase naplno rozkvitnúť so všetkým čo mám vnútri skryté...
Práve pred chvíľou mi napadla myšlienka zaktivizovať už niektoré procesy teraz, rozkvitnúť uprostred zimy, ako kvety pri rozlúčke Kláry a sv. Františka...
Uvidíme, dopijem čaj, možno sa z toho do rána vyspím a ráno sa opäť ponesie v tom stereotypnom duchu ako každé ďalšie ráno tu v Haagu...
A ďalšia srdcovka..."That's not the shape of my heart".Už mi veľmi chýbajú moje paralelné svety...Občas sa v nich ocitnem ako v takej špirále, kde sa všetko zrazu začne prudko točiť, všetko sa rozjasnie, spestrie, naberie väčšiu živosť. Rozhodol som sa že o svoje dedičstvo neprídem, pribijem ho sem na internet alebo niekde kde bude ešte veľmi dlho svedkom toho, že to všetko nie je len dobrý vtip.

Vikend po vsetkych svatych

2007-10-28T02:49:00.000-07:00

Sny sa koncia zadrncanim budika...

uz to nie je ziadna vikendova klasika,

vonku caka vykradnute auto,

putovanie v telach astronautov...

Iskra nadeje - vyletela dovysoka z tlejucej pahreby

ziariac ako kometa - ako hudobnik hrajuci na pohreby

Putovanie pútnikov

2007-08-30T03:32:00.000-07:00

Púť do Santiaga

Moje osobné putovanie sa začína a končí v bazilike Sedembolestnej panny Márie v Topoľčanoch. Začalo sa to v pondelok na sv. Barnabáša, keď som v plnom prúde vybavovačiek pracovných aj prípravných na púť, odbehol na poslednú chvíľu ešte na omšu. Dorazil som dovnútra počas alelujového verša. Ďaľšie minúty mi naskočila husia koža, lebo sa práve čítalo LK 9 ako Ježiš vyslal svojich učeníkov do sveta bez palice a plášťa a šiat a peňazí. V tomto sme nemohli byť s peťom takí striktní, lebo predsa len nejaké peniaze sme potrebovali.

Ďalší deň bol tiež ešte plný nahánačiek, ktoré príchodom večera ustávali. O 14:00 som vyrazil busom z Topoľčian v ústrety Sv. Jakubovi. V Bratislave ma už čakal kamarát Peťo a po obehaní pár nevyhnutných obchodov s trekingovým vybavením, lekární či potravín, dobalení u neho doma všetkým možným aj nemožným, repelentom začínajúc a šatkou na krk končiac, vyprevadení na letisko celou rodinou sme už obaja boli v cestovateľskom ošiali. Ešte posledné ponaučenia, rady, príkazy, a zákazy a dobrodružstvo sa môže začať. Najskôr nás síce schladilo meškanie lietadla do Frankfurt Hahn-u, kde sme mali prestupovať. Pre nás to však nebol problém ,lebo nocovať sme aj tak plánovali v hoteli "LETISKO", tak sme akurát došli trochu neskôr. Na letisku sme si vyhliadli taký menej rušný a osvetlený kút aj so stolom, okolo ktorého sme sa uvelebili. Spali by sme ako zabití až do rána nebyť dotieravých letiskových múch ktoré boli neodbytnejšie ako cigánky s voňavkami. Po zúfalom blúdeni po letiskových priestoroch v noci o druhej sa mi podarilo nájsť podobný kútik kde žiadne muchy nebzučali, tak som nahnal i Peťa tam. Ten keď videl blízko ešte aj terasu s výhľadom na letiskovú plochu, stihol aj mňa presvedčiť aby sme roztiahli spacáky a karimatky vonku na tejto sčasti krytej terase. Musím priznať že to skutočne bolo najlepšie miesto na spanie na letisku. Čerstvý vzduch, ticho, kľud, žiadne chrápanie ani ostré svetlá lámp. No hlavne žiadne muchy. Idylka. Ráno vyspinkaní, pomodlení, dali sme sa nejak dokopy na toaletách letiska a začali sa stavať do rady na vybavenie pred letom do Santanderu. Nezabudnem ako Peťovi nedala pokoj jedna žena s krásnou exotickou červenou čiapkou na africký spôsob. V lietadle sme si užili prekrásne výhľady nad oblakmi. Španielska obloha bola trochu zamračená, resp. premenlivá. Po prílete som sa začal trošku báť lebo všetko všade bolo zrazu po španielsky. Pocit ako keď sa zrazu dostanete do úplne cudzej krajiny, kde len tak ľahko nestretnete niekoho známeho, kto by vám pomohol. Keď som však videl rozžiareného Peťa, ako si všeličo fotí, dodal som si odvahy. Vonku nás na parkovisku akýmsi zázrakom zachytil a oslovil jeden slovák. Dokonca to bol Peťov bývalý spolužiak z vysokej. Ten nám dosť pomohol pri počiatočnej orientácii sa v Santanderi, pre mňa povahou úplne novým miestom. Spoločnými silami sme došli k tomu, čoho som sa veľmi obával, a to že budeme môcť pokračovať v cestovaní až nasledujúci deň o druhej v noci. Zrazu sme mali more času, na oddýchnutie si po počiatočnom cestovaní a hlavne nabraní síl do ďalšieho. Peťov spolužiak Maroš nám spravil sprievodcu po tomto malebnom prístavnom mestečku, po zaujímavých miestach, aj po vlastnom byte, ktorý obýval ešte s 2 nemkami. Už z Marošovho správania sme vycítili, že tu je iná, otvorenejšia, priateľskejšia mentalita ľudí, ktorá sa nalepila aj na tohto Slováka. Ľudia sa tu nikam neponáhľali, každý mal more času. Spolu sme si spravili prechadzku okolo pár historických budov s udržiavanými parkami, prezreli sme si miniZOO s tučniakmi a tuleňmi, počľapkali sme sa v zátoke na jemnučkom piesku, ktory sa mi sypal zo sandálov ešte aj týždeň po návrate domov. Po nákupe v miestnych potravinách so zaujímavými košíkmi na kolieskach a ochutnaní miestnej španielskej špeciality v kaviarni pod menom Tortilla, sme sa vrátili k Marošovi domov, kde sme zjedli ďalší tradičný polotovar - paellu. Zaliali sme ju vínkom, ktoré nám doporučil Maroš: Rioja. Naozaj bolo skvelé a krásne rýchlo stúpalo do hlavy. Podvečer sme si dohodli stretnutie s ďalším Peťovým spolužiakom, čo sa nachádzal v tomto kúte sveta: Peťom Horňákom. Sranda bola, že ja som poznal tiež jedného bratislavského informatika s rovnakým menom, no iba menovca. Spoznali sme aj jeho priateľku Vanessu, veľmi milú španielku. Po prejdení sa na hlavnú busovú stanicu a prejedení sa melónom v parku pri mori, nám Vanessa s Peťom H. pomohli autom s batohmi na pláž, na ktorej sme si cez deň našli miesto na stanovanie. Asi o desiatej sme zalomili v stane rozloženom na trávniku nad plážou. Zaspali sme v mihu. Ešte sme tuším stihli hodiť vešpery a už sme boli tvrdí. O druhej v noci budíček, zbalenie stanu mokrého od nočného dažďa a poklus v strašnej fujavici na busovú stanicu. Autobus prišiel načas. Po nástupe do takmer prázdneho vozidla sme sa uvelebili na celkom zadné neobsadené sedadlá. Nad ránom autobus dakde na stanici zastal a šofér začal vyháňať cestujúcich von. Ako-tak sme vyrozumeli, že na pol hodiny treba vypadnúť. Tak sme sa potĺkali s Peťom po stanici v Oviede. Za tú pol hodinu sme zistili v jednej miestnosti s internetom, že nie sme VIP osoby. A ešte že v tamojšej kaviarni robia vynikajúcu horúcu čokoládu. Aspoň aká taká satisfakcia za to prerušenie spánku. Pri nástupe do busu nás už čakali šoféri, že: „Ukážte lístky!” Tak som ich vytiahol a šofér začal ďobať do čísla miestenky. Tak sme si otrávene sadli s Peťom na svoje miesta vedľa seba, hoci bus bol skoro celkom prázdny. Potom sme sa potajomky aj tak predsa len rozsadili aby sme stihli ešte čo-to dospať. Takí rozospatí sme sa už začali preberať asi tak 30 km pred Ribadeo-m, našou cieľovou a zároveň štartovacou putovnou stanicou. Po ceste sa začali objavovať míľniky so žltomodrými obkladačkami s obrázkom mušle na nich - pútnicky znak. Sem-tam sa mihol aj nejaký chlapík s palicou a batohom. Začali sme sa s Peťom tešiť, lebo sme už cítili, že sa zakrátko pridáme do tejto komunity.

V RIBADEU sme vystúpili ráno na stanici tvaru a veľkosti čerpacej pumpy s červenými očami. Hneď sme odchytili prvého človeka s batohom - nemca. Ten nás čiastočne naviedol na smer k pútnickej ubytovni - "albergue". Opäť použijúc našu taktiku - "pýtaj sa, koho vidíš a rozprávaj ako vieš, aj rukami - nohami", dorazili sme zakrátko do nášho prvého albergue. Tam bol ďalší nemec(darmo, je to turistický národ), ktorý čakal na kamarátov. My sme tam minuli zvyšky paštéty a chleba, po jednej horalke a asi dva litre polievky, ktoré sme rozrobili z dvoch sáčkových polievok každá na 0,3 deci šálku. Nuž trošku sme to neodhadli, ale chutili by nám vtedy aj klince. Od nemca sme sa podozvedali, kde sa aké ďalšie "albergue" nachádzajú a tiež sme s jeho pomocou okresali naše ilúzie o tohodňovej cieľovej stanici, za ktorú sme si vytýčili mestečko Mondoňedo, asi 40 km vzdialené. Povedal nám, že bude fajn, keď sa pri tom upršanom počasí dostaneme do GONDÁNU, čo je dedinka asi 20 km vzdialená. S naliatou dvojlitrovou fľašou s odpornou šumienkou a s minimálnymi zásobami vybrali sme sa na cestu. Trošku nás zaskočilo že nás nikto neobdaroval ani preukazom, ani potvrdením o návšteve, ale dúfali sme, že v najbližšom albergue už všetko dostaneme. V Ribadeu som si ešte kúpil dáždnik, lebo tie prehánky tam začínali už človeku pomaly ísť na nervy. To bola moja najlepšia investícia v Španielsku!!! Jeho ekonomická užitočnosť pre mňa narástla z púhych 9 eur zaplatenej ceny na niekoľko desiatok-násobok! Po vyjdení z mestečka nás už čakali kopce s eukalyptovými lesmi, ktorých vôňa bola občas celkom i osviežujúca. Cesta bola zaujímavá jemne povedané, no miestami by som ju skôr nazval riadne pojašená. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa terén menil z minúty na minútu: najskôr sme šli asfaltkou, ktorej povrch sa postupne zhoršoval, precházal do poľnej cesty, blatistej cesty s kameňmi, menil sa opäť na asfaltku, miestami viedol popri domčekoch, miestami priamo cez súkromné dvory, kľukatil sa ako had, vľavo, vpravo, dopredu, späť. Raz nás jeden domáci musel navigovať že sme zle odbočili. Tomu vravím zmiešané pocity, keď je človek rád, že je upozornený na nesprávne odbočenie, no nie je mu dvakrát príjemné šľapať zrazu do 60-%ného stupáku so 14-kilovými batohmi. Niekedy sme zbadali značku s mušľou na poslednú chvíľu, niekedy ju zaclonilo odparkované auto, niekedy sme ju ani nezbadali, raz ju dokonca bager vykopal a tým nás celkom zmiatol. Toto putovanie rôznymi terénmi mi pripomenulo putovanie z Muráňa do Levoče, chvíle keď sme si popri ceste trhali lesné plody. Som si tak povzdychol k Sv. Jakubovi, či by nemohol vybaviť nejaké jahody pri ceste a huby ako u nás doma. Asi po piatich krokoch sme objavili veľký okruh s voňavými lesnými jahôdkami. Vôbec žiadne a ani dlho potom sme toľko jahôd už nevideli. Toto bola tak povzbudivá príhoda, že som mal odrazu pocit že s Peťom neputujeme po všetkých tých cestách sami.

Po ceste sme s Peťom objavovali typické znaky krajiny severného Španielska: akési sušiarne, teda dlhe užšie domčeky, postavené na stĺpoch odspodu chránené proti hlodavcom múrikovým previsom, po ktorom hlodavce nevylezú. Majú tu i netypické cintoríny, sú to akési uzavreté vysoké betónové dvory, v strede ktorých je márnica a okraj tvoria jednotlivé hroby, pričom dĺžka rakiev je hrúbkou muriva. Po ceste nás stále viac sprevádzali i kamenné múriky asi do výšky jedného metra. Tie sa striedali s múrikmi, ktoré boli tvorené veľkými kamennými platňami, zaseknutými do zeme. Platne boli do výšky max. 80 cm. Staršie domy boli väčšinou z kameňa, dokonca i strechy boli z nejakej andezitovej bridlice. Samozrejme tie novšie už boli okožované a so škridlou. Putujúc prvý deň mali sme dojem, že Španielsko je jedno veľké družstvo. Všade sa pásli kravy a kone, sem tam nejaký ten somár. A na ceste nikto len my s Peťom. Popoludní okolo tretej sme dorazili do Gondánu. Mali sme predstavu že, to bude dáke mestečko s obchodmi a čakať nás bude ubytovňa s nejakými ďalšími pútnikmi. Opak bol pravdou. Bola to len menšia dedinka s roztrúsenými domčekmi, ubytovňu tvoril jeden žltý domček s prízemím a podkrovím, kde boli postele na spanie. Nohy už začali dosť bolieť, bol som rád, keď som mohol sedieť. Kým som ja uvaril predposlednú sáčkovú polievku, Peťo zistil, že najbližší obchod je tak ešte 1,5 km ďaleko. Po menšej prestávke a vyhriatí sa na slnku sme teda "šľapli do toho" a asi tak po 3 kilometroch sme narazili na menší bar aj s potravinami. Celí šťastní sme si objednali pivo, čipsy a mušt, aby sme spláchli naše suché hrdlá. V potravinách sme kúpili dlhé bagety - ich chleby a balík čokolád ako výzbroj do ďalších kilometrov. Takto posilnení, pobrali sme sa šľapať dalej, v nádeji, že dnes ešte došľapeme do LOURENZA, mestečka 10 km za Gondánom. Takže ďalšie kľukaté uličky, rozličné ťažko schodné chodníčky, do kopcov, z kopcov…Až sa nám podarilo najskôr zdiaľky uvidieť a potom aj vkrociť do Lourenza. Šľapúc podľa značiek, hľadali sme ubytovňu. Cestou sme si obzreli chrám, ktorého typ architektúry sme mali možnosť vidieť aj neskôr. Najviac ma fascinovala tráva, ktorá rástla vysoko na vežičkách priečelia chrámu. Po značkách sme postupne opustili mestecko, až sme sa ocitli za ním. Namrzení, že sme nenašli albergue, povedali sme si, že ideme ďalej; bolo tak sedem-osem hodín a my sme si vychutnávali dvojitú dúhu nad mestečkom. Zapamätali sme si, kde končila, takže nabudúce skočíme po ten poklad, ktorý označovala. Posilnení tabličkami čokolády a aj logom domácej slivovice, zase sme do toho šľapli. Šľapajúc v eukalyptovom lese, popri stredovekom múriku, popri ktorom už šľapalo toľko pútnikov, pustili sme sa do asi druhého ruženca v ten deň. Opäť nás premohla potreba zostať v tichu a premýšľať o našich žitých životoch a problémoch, ktoré nás trápili, predstavovali sme si všetky prosby ktoré sme niesli k Sv. Jakubovi, kedy v ruženci sme ich už v duchu odovzdávali tomuto nášmu patrónovi. Oblažovaní raz sviežim dažďom (samozrejme schovaní pod dáždnikom), raz lúčmi slnka (ktoré nám stihlo medzitým spáliť krky), pokračovali sme v našej púti zase kúsok popri vidieckych usadlostiach, kde sme sa príležitostne aj skryli pred dažďom, pod strechou šopy či stodoly. Exotickosť nášho prostredia nám pripomínali citrónovníky so žltými plodmi, pomarančovníky, ba aj platany. Slnko už pomaly zapadalo a my sme sa ešte motali všelikde po lesných chodníčkoch, ktore občas prechádzali okolo ľudských obydlí. Už sme aj častejšie stretli nejakých domácich ľudí popri ceste, aj kozy a ovce, prestavali nám už byť takí vzácni, ako po celý deň. Už skutočne na konci so silami sa nám podarilo dokráčať večer okolo deviatej do Mondoňeda. Ešte ráno nemožné sa stalo skutočnosťou – za prvý deň sme prešli vyše 40 km!!! Museli sme prejsť celým mestom, kým sme sa dostali ku chrámu a použiť všetku Peťovu silu, aby som nezabočil na busovú stanicu hľadať spoj na ďalší deň v snahe uľahčit si putovanie a aj inteligenciu, aby sme zistili, ako sa ubytovať z vysvetľovania miestneho krčmára. Ale Peťo sa činil. Po istom čase sme mali aj policajta, aj adresu na albergue. Jediné čo sme nemali bola teplá voda v albergue. Už zúfalý a roztrasený som ešte nabral posledné sily a vybrali sme sa s Peťom do mestečka pohľadať nejaký penzión. Od jednej španielky sme zistili čosi a o pár minút sme už skladali ťažké batohy v penzióne. Naradostení išli sme osláviť "teplú vodu" v miestnej reštike, kde sme si dali polievku, z ktorej sa časom vykľula držková a k tomu opečené steaky s hranolkami. Museli nám aj zabaliť z toho, lebo nejak sa nám stiahli žalúdky putovaním. Po výdatnej večeri ešte horúca sprcha a hurá do postele. Spali sme ako batoľatá s Peťom. Predošlé rozhodnutie vstať zavčas ráno a vyraziť, sa rozplynulo ako mraky predošlého večera. Ranné vylihovanie nám tak dobre padlo, že bez neho by to asi ďalej nešlo. V celom meste sa nedal vybaviť preukaz pútnika, dali nám aspoň potvrdenie o návšteve a pečiatku Mondoňeda. Dojedli sme zvyšky včerajšej večere, popozerali chrám, bola tam práve nejaká muzeálna výstava a išlo sa ďalej. Cieľ ďalšieho dňa bol VILALBA, vzdialený asi 36 km. V prostriedku cesty ležalo mestečko ABADÍN. Brali sme to s Peťom už tak optimisticky, po 18 km v Abadíne urobíme prestávku a potom to nejak dorazíme do Vilalby. Cesta do Abadínu spočiatku ozaj celkom krásne ubiehala. Za Mondoňedom sme stretli jednu milú srnku - konečne nejaké lesné zviera. Príjemné bolo, že cesta už nebola taká kľukatá, ako predchádzajúci deň. Počasie bolo rovnako upršané ako predchádzajúci deň. Po ceste v tých nespočetných prehánkach sme s Peťom striedavo rozťahovali dáždnik a obliekali vetrovku. Až sa stalo že ako si niekoľkýkrát vyhodil Peťo vetrovku na batoh vzadu na presušenie, zrazu si len všimol že mu chýba. To bol podľa mňa tiež zázrak že si to celkom skoro všimol. Chudák, musel si ešte asi 1,5 km zabehnúť keď sa musel po ňu vrátiť. Na ceste ani živáčika, len statok sa zase pásol po úbočiach. Cestou sme narazili aj na starý rozpadnutý mlyn, ktorému celé prostredie a vzhľad dodávali nádych tajomna a strašidelna. Začínali sme si všímať, že tá naša poľná cestička sa dosť drží hlavnej asfaltky, s ktorou sa občas aj prekrížila. Uvedomili sme si, že súčasná infraštruktúra bola vlastne prebraná z minulosti, kedy naša historická cesta "Camiňo Norte" slúžila ako podklad pre ďalšiu výstavbu ciest a usadlostí. Mám pred očami našu cestu, ako sa kľukatila často ako had okolo hlavnej asfaltky, niekedy zabočiac aj hlbšie do krajiny. Cestou sme sem-tam pozdravili miestneho osla, či nakrmili trávou pasúceho sa sivka. Obednú prestavku sme zavŕšili v reštaurácii "Claudio", ako som si prave prečítal z odloženého bločku. Táto reštaurácia bola hneď pri hlavnej ceste. Dali sme si denné menu, čo práve vtedy pozostávalo zo salámovej a šunkovej misy a chleba (mňam mňam) a k tomu nejaká vyprážaná rybka so zemiakmi a hrachovou prilohou. Len dúfam že polievku nám nepriniesli preto, že nebola súčasťou menu a nie preto, že som servírke vrátil lyžice, lebo boli špinavé. Bez španielčiny sa to ťažko vysvetľuje. Obed sme zalievali fľaškou červeného vína - súčasti denného menu. Takto potužení a hlavne unavení už zo samotného obeda a vinka, čo nás dosť rozveselilo, pustili sme sa opäť šľapať ešte zostávajúce asi 3 km do Abadínu. Ešte sme ani nedošli do mestečka, po víne v tele nebolo ani stopy. V Abadíne žiaden albergue, tak sme sa s Peťom pustili ďalej. Ešte sme si dokúpili "Laurie Colu", Peťo po nej hrozne žíznil, no potom mu nejako veľmi zosladla. Na hlavnej križovatke sa nám nejak stratila značka, tak sme sa pustili po asfaltke,co viedla do Vilalby. Predstavte si pokrčený koberec s vlnovkami, tak nejak vyzerala tá cesta. Pred nami len veľa vlnoviek a na horizonte nejaké kopčeky, čo bol náš najpesimistickejší odhad mestečka Vilalby. Bohužiaľ pravda bola ešte krutejšia. Už sme s Peťom boli aj zunovaní tou hlučnosťou áut, vôbec to nebolo to pokojné putovanie prírodou, ale mali sme aspoň nejaký smer cesty. Po čase sa nám síce ukázali zase pútnické mušle na míľnikoch, ktoré križovali zase cestu, ale nám už vypovedávali nohy službu, tak sme boli radi že máme schodnú a nenáročnú cestu pred sebou. Už ani sandále vymenené po ťažkých bagandziach, nepomohli ulahčiť putovanie, potrebovali sme už ozaj nejaký serióznejší oddych. Vďační za každú pumpu, čo sme stretli, uľavili sme si na tele. Keď už to vlnovkovanie bolo nekonečné a mesto nikde na dohlad, postupne so zapadajucim slnkom na nas doliehala skrúšenosť, či vôbec ešte niekam v ten deň dorazíme. Keď nás už omrzela tá hlučnosť premávky, pri najbližšej pútnickej značke sme zišli z cesty a nechali odpočinúť aspoň naše uši a oči španielskym vidiekom, poľami, lesmi, vysadenými doradu za sebou ako vojaci. Našim zničeným nohám už pomaly prestávali zaberať aj tie ľadové injekcie čo sme používali cestou - schladiť zničené nohy v ľadovom potoku, kedy sa chodidlám na chvíľu opäť uľavilo. Ako najkrajšia tabuľka nám pripadala potom ku koncu dňa značka, že do najbližšieho albergue vo Vilalbe je len 1 km. Klasicky sa nám zase zdalo že španielsky meter na cesty je nejaký natiahnutý, ale nakoniec sme sa predsa len Vilalby dočkali. Našťastie bol albergue hneď na začiatku mestečka. Zvonka to vyzeralo ako zaujímavá budova postavená v modernom štýle. Vnútri to už viac vyzeralo ako miesto pútnikov. Dokonca tam boli traja mladí nemci: Melánia, jej priateľ a jeden reportér Daniel. Prelistovali sme kompletne celú knihu návštev a za celú jej existenciu(asi šesť rokov) sa tam zapísalo iba 6 slovákov, z čoho my s Peťom sme boli poslední dvaja. Po skromnom dorazení našich zásob, sme sa nasáčkovali do ženskej sprchy, lebo na mužskej netiekla teplá voda. Peťo ešte stihol napáliť toho novinára, keď mu prehádzal veci z rohovej postele na inú, hoci tam bolo veľa voľných postelí. Zase sme spali ako zabití, po 77 km chôdze za dva dni. Ráno nás už vyháňali pracovníci červeného kríža-údržbári ubytovne, tak sme si moc nepospali. Ďalší deň sme len tak obšuchli Vilalbu a dali sme si menej náročný cieľ: BAAMONDE, mestečko vzdialené okolo 20 km. Prvých pár hodín sme oddýchnutí šľapali celkom ľahko, ale potom sa dostavila nahromadená únava. Opäť sme pár krát zbehli po asfaltke, nech si nohy oddýchnu. Cestou sme stretli dedinku Casanova, len mi ju už Peťo nevládal odfotiť. Po čokoládovej prestávočke už niekoľkej v ten deň, sme sa celkom nečakane ocitli v Baamonde, ani sa nám nechcelo veriť, že už sme boli tam. Pred vstupom nás predbehol ešte menší cyklistický pelotón, ktorý nás milo pozdravil tradičným – “buen camino“. O chvíľku sme už relaxovali v albergue, bolo striedavo zamračené popoludnie – už tradičný kolobeh: slnko-mraky-dážď v 15 minútových intervaloch a my sme už do večera nemuseli šľapať. Našli sme tam zase našich nemcov z Vilalby. Konečne sa nám podarilo vybaviť naše papiere, s pomocou jednej tety čo sa tam objavila. Preukazy sme zase síce nedostali, ale tak zhruba sme už boli s administratívou na poriadku. Vyhladovaní, bez nejakého obeda, vychytili sme sa do ulíc hodiť dačo pod zub. Šokovaní sme zistili, že hneď v prvej reštaurácii varia večeru až od deviatej večer. Pobrali sme sa hľadať ďalej. No natrafili sme akurát na krásny starý kostolík, v ktorom bola práve omsa. Peťo sa veľmi zaradoval, lebo chcel ísť aspoň v nedeľu na omšu a táto sobotná popoludňajšia sa už tiež počítala. Tak sme hladní ostali na omši, z ktorej sme nerozumeli ani mäkké fň. Po omši sme si popozerali románsko gotický kostolík podrobnejšie, skutočne bol tak autentický a jednoducho vyzdobený, boli sme s Peťom unesení. Čo nás opäť priam šokovalo, bola socha panny Márie so skutočnými vlasmi. To sa len tak nevidí. Nedá mi nespomenúť tú energickú tetu, ktorá mala na starosti albergue a pre istotu bola aj kostolníčkou, ako sme postupne zistili. Tá sa očividne potešila keď nás videla na omši, tak aj jej prístup ku nám trochu znežnel. Nasmerovala nás aj do jedného múzea tamojšieho umelca Vittoria Corrala. Cestou do múzea sme našli ešte jednu krčmičku, v ktorej sa tiež varilo až od 21:00. Tak sme skočili poobdivovať to múzeum a priznám sa išli sme tam oči nechať. Rezby do dreva, slonoviny, rozličné kovorytiny, kamenné sochy, domček obmurovaný rozličnými kryštálmi, nerastmi, polodrahokamami, mušľami, proste nádhera…Nevedeli sme sa napásť tej nádhery. Niekoľko kamenných a iných kusov bolo vonku v záhrade a potom nas sám umelec privítal na prízemí svojho domu, kde mal vystavené svoje exponáty. Bolo to niečo nádherné. Skutočne som odchádzal vyšťastnený odtiaľ a teraz ma aj mrzí že som bránil Peťovi vnútri fotiť…lebo takto si tú nádheru všetci musia ísť pozrieť osobne. Po nakŕmení ducha a duše sme si ešte na ubytovni hodili krátkeho šlofíka a potom hor sa večer o 21:00 do krčmičky. Hneď v tej prvej sme si prisadli k nášmu nemeckému reportérovi, s ktorým sme sa pustili do reči. Obslúžiť nás prišiel taký deduško s veľkou bielou bradou a holou hlavou, pôsobil ako z rozprávky. Postupne sme aj cez novinára zistili, že tento čašník je bratom toho sochára a umelca a tento je pre zmenu zase majster slova a veľký poet. Bolo to neuveriteľné, že nás tento človek obsluhoval, ako keby mi bol čašníkom náš básnik Milan Rúfus. Po rezancovej polievke a restovanej bravčovine a rybke, ktoré sme si s Peťom dali napoly a tiež po omamujúcom červenom vínku sme ešte kus debatovali, na všeličo sme prišli a celkovo sme boli veľmi šťastní, že sa práve nachádzame tam, kde sa nachádzame…bolo tam tak rozprávkovo a príjemne. S deduškom sme sa vyfotili, dal nám aj vizitky, predriekol svoju básničku, ukázal vlastnú knižku a nalial navyše zadarmo aj zo svojho chutného likéru. Zdržali by sme sa aj dlhšie, nebyť zvoniaceho telefónu, čo nám priniesol ďalší čašník, v ňom nejaká teta kričala hroznou angličtinou, aby sme šli domov. To bola naša teta kostolníčka. Za svet netuším ako nás v tej krčme vystopovala. Už nás chcela mať všetkých pútnikov pekne zavretých v ubytovni ako sliepka svoje kurence. Náš kolega reportér Daniel ju pokrstil na "feldwebela" teda poľného maršála a ozaj pôsobila tak generálsky. Unavení po celom dni sme sa roztiahli na gaučoch, čo tvorili v ubytovni niečo ako obývačku. Ráno už náš „generál” behal okolo a my sme sa rýchlo pakovali a vydávali sa na cestu. V prvej voľnej kaviarni sme skúšali či ten ranný dážď ustane a skúšali sme tamojšiu horúcu čokoládu, verní svojmu zvyku skúšajúc varenú čokoládu hocikde, kde sa naskytne príležitosť. Toto však bolo len obyčajné kakavko. Nedbajúc na dážď, pobrali sme sa s Peťom ďalej. Našou istou zastávkou mal byť MIRAZ, asi 20 km ďaleko a vysneným cieľom SOBRADO DOS MONXES. Opúšťajúc Baamonde bolo nám trošku smutno, lebo toto mestečko sa k nám dovtedy zachovalo najmilšie a cítili sme sa tam veľmi príjemne. Je to ako keď si podľa niečoho obľúbite nejaké miesto, ktoré svojimi prvkami vám dáva taký ucelený obraz o sebe. Také malebné malé mestečko bolo pre nás Baamonde. Cestou som nedal pokoj Peťovi so svojím vyspevovaním a on ma tiež občas ohuroval svojim melodickým repertoárom. Kým nás zase neschladil najbližší dlhotrvajúci dážď. Kráčajúc stredovekými mostami, schátranými kamennými usadlosťami, vracali sme sa akoby do minulosti, zatuchlú dávnosť vekov navodzoval aj hrubý mach kompletne obrastajúci celé stromy popri našej ceste. Moje impregnované topánky doslúžili, neustále mokro urobilo svoje, otlaky sa močili počas šľapačky až kým - som nevymenil ponožky. Znova sme potrebovali čokoládové prestávočky, tak nás naši nemeckí kolegovia dobehli v podstate už neďaleko Mirazu – im sa totiž nechcelo ísť v daždi, tak zaostali v Baamonde. Tam sme stretli jednu milučkú tetušku, z ktorej sa vykľula dobrovoľníčka starajúca sa o pútnikov – prvá, ktorú sme na púti stretli. Pochádzala z Francúzska a spolu s jedným Britom mali na starosti albergue. Doprevadila nás až na miesto, vybavili sme pečiatky, obslúžila nás čajom, kávou a mliekom do kávy ktoré stihol Peťo vylúchať skôr,než si niekto stihol naliať do kávy. Žasli sme, ako sa rozhodla takto dobrovoľne ísť a pomáhať pútnikom. Urobila na nás veľmi obrí dobrý dojem a keďže sa nám zdalo, že do večera ďaleko, my s Peťom sme sa - na rozdiel od ostatných - rozhodli šľapať ďalej. Už sme s Peťom síce počítali, že do Sobrado nedoputujeme v ten deň, tak sme počítali, že zostaneme stanovať niekde v polovici cesty. Na albergue nám ešte stihli povedať, že asi tak po 12 km by sme mali natrafiť na nejaký bar alebo podnik, kde by sa dalo najesť. Pre istotu nás ešte nabalili chlebom a sardinkami a zaželali "buen camino". Toto prijatie nás veľmi hrialo na srdci. Človeku sa hneď ľahšie kráčalo. Pred nami bol nádherný kus kraja, veľké skaly, kosodrevinovitý porast, celkom ako naše Roháče alebo Martinské hole. Naradostení z takejto pripomienky rodného Slovenska, pokrstili sme tento skalnatý terén "Nové Slovensko", bohužiaľ pri našom putovaní už nebolo času nejako tento terén aj vyznačiť. Cestou sme stretli aj pastiera, ktorý aj v nedeľu vykonával svoju prácu. Trošku sme sa tých kráv aj zľakli, ale dodali sme si odvahy a nakoniec sa nás báli ony. Mysleli sme na našu nemku Melániu, ktorá si stažovala na to množstvo psov, ktoré brechalo na nás pútnikov po celom kraji, tak sme sa zabavili, že ako bude reagovať ešte aj na tieto kravičky. Spravili sme zopár fotiek a šli ďalej. Peto objavil svoje srdcu blízke miesto "Pardal". Šľapalo sa celkom príjemne po asfaltke pomedzi lúky, polia, lesy. Človeku sa až žiadalo hodiť zopár desiatkov keď navyše aj slniečko sa ukázalo a príjemne hrialo. Zase sme mali možnosť v krásnej prírode vychutnávať ticho a vlastnú samotu, hĺbať vo svojom vnútre. Pozorovať pasúce sa stáda oviec či kráv, kochať sa výhľadom do ďalekých kopcov. Už sme šľapali celkom dlhý kus a reštaurácie nikde. Raz sa nám podarilo dostať sa ku jednej usadlosti asi tak s 20 domami, tak som sa odvážil spýtať sa na tú reštauráciu či bar. Privítali ma traja vypustení psi, ktorí síce štekali, ale neboli nebezpeční. Jeden vlčiak sa na mňa aj vyškrabal, ale ako vyšli domáci, postupne som ho zo seba striasol. Domáci nám povedali, že ten bar je tak 2-3 km ďaleko ešte. To nám dodalo odvahy do ďalšieho šľapania. Tak zase ďalšie svahy, chodníky, cesty…sem tam nejaký statok, ale bar nikde. So zaťatými zubami sme šli ďalej. Jedenkrát sme dokonca na dobrých pár kilometrov stratili mušľové značky, či aspoň žlté šípky, ktoré nás tiež navigovali. Už sme boli nešťastní, že ani značiek, ani baru, čo keď sme dakde zablúdili? Kraj bol síce krásny, šli sme akoby po chrbáte veľkého bizóna, vedľa ktorého ležali ďalšie bizóny so zelenými chrbátmi. Mali sme krásny výhľad a vietor nás šiel ufúknuť, ale to nám na radosti moc nepridalo. Už by som oželel aj bar len aby sme značku našli. Po dlhej dobe som celý šťastný natrafil na ďalšiu mušľu, čo ma sčasti upokojilo. Hoci sme už prešli aspoň zo 5 kilometrov, baru nikde. Dokonca sme obišli takú malú v skalách ukrytú dedinku, kde nás opäť vítali len psy a domácim sa nechcelo s nami baviť. Za dedinou sme očami prevŕtavali terén, že kde sa ten nešťastný bar objaví. Nikde nič. Už vnútri riadne zúrivý som navonok nedával moc znať, len posledný kúsok čokolády som nechal zjesť Peťovi, čo som tak v duchu trucoval, že sme boli podvedení. Po chvíľke som zistil, že Peťo tiež vnútri riadne zúril. Tak sme sa navzájom zasmiali na našom skrytom hneve a trošku sme si tak uľavili aj zanadávaním si na toto neznačené Španielsko. Došli sme z tých kravami a koňmi pooznačkovaných poľných a lesných ciest na zase riadnu asfaltku a začali tipovať, koľko to ešte môže byť do Sobrada, keď sme už toľký kus prešli. Už sme dokonca aj videli značky pri ceste, ktoré už spomínali Sobrado. Naša nádej trošku vzrástla, napli sme už X-tý raz naše sily, podvihli naše batohy na pleciach a poďme. Po ceste sme sa snažili odplašiť jednu zablúdenu kravu, ktorá sa promenádovala v neprehľadnej zákrute. Keď sme nevládali, logli sme si slivovice – nášho posledného okamžitého zdroja energie a šlo sa ďalej. Už nás tlačilo všetko čo len mohlo. Po pár kilometroch asfaltka v lese končila a otvoril sa nám výhľad na dosť veľké údolie. Na poli pri ceste bol jeden sedliak so psom. Zložili sme sa pri bránke na jeho pole a šiel som zisťovať koľko km je ešte do Sobrada. Dostal som odpoveď že 6. Peťo nechcel veriť, no aj on dostal podobnú odpoveď. Cesta do Sobrada v ten deň merala asi 42 km, takže to by celkom aj podľa našej únavy sedelo. Teda podľa našej únavy sme mali byť v Sobrade už dávno. Oddýchli sme si, pohľadali sme ešte dačo na jedenie a pobrali sme sa ďalej. Chudákovi vlčiakovi sme už nedali nič, ale nevrčal za to na nás. Ja som už len dúfal, že cesta pôjde len z kopca, ale tento sen sa mi nesplnil. Čakalo nás nakoniec nekonečných 8 km, ktoré sme postupne zdolávali, prechádzali sme cez rôzne dedinky a za každym rohom hľadali tabuľu Sobrado. Konečne sme sa dočkali. Najskôr nás zaskočilo jazero v strede mestečka, potom otázka, kde sa nachádza kláštor priamo v tom mestečku. Šľapali sme ďalej a keď sme sa aj v jednom bare ustavili na pomarančovy džús, lebo sme už umierali od smädu, nevedeli sme sa opýtať na "kláštor", tak som vravel Peťovi, ako aj predtým občas: poď ďalej, určite ho cestou zazrieme. Tak mi zase jeden pokus vyšiel a kláštor sme objavili. Zase vyvstal problém nájsť v tom veľkom komplexe budov nejakú kanceláriu a ubytovňu. Peťo šiel skúsiť šťastie do baru a ja som mašíroval rovno do kláštorného komplexu. Nikto ma nevital, tak som šiel ďalej pre istotu tam, kde som videl nejaké pútnické veci. Takto som objavil náš ďalší albergue, kde už boli konečne aj nejakí početnejší pútnici. V tomto meste sa totiž spájali aj Camino Norte aj Camino Primitivo. Naše zúbožené nožičky a poctivo vynosené "vlky" si už pýtali dajakú starostlivosť. Celí naradostení z toľkého pôžitku sme si dožičili horúcu sprchu, vyložili veci a hajde do mestečka na nejakú večeru. Bohužiaľ mesto nám tento prepych neposkytlo. Tak sme sa poponáhľali aspoň na večerné modlitby o 21.30. Najskôr sme zase kus blúdili v kláštornom komplexe, kedy sme mali možnosť pokukať, ako tie obrovske priestory zvnútra vyzerajú. No tie pamiatky priam volali po rekonštrukcii, vnútri vyzerali strašne opustene a neudržiavane. Po večerných modlitbách sme trochu poklebetili s tamojšími sestričkami, tie nám prezradili že u nich aj nejaká slovenka študuje. V kuchynke ubytovne, čo vyzerala ako kláštorná kuchyňa, sme dorazili zásoby, čo nám darovali v Miraze, padla posledná sáčková polievka - aká to delikatesa. Naše zaslúžené spanie zrazu prerušil obrovský vrzgo-chrochot, po ktorom sa človek najprv riadne namrzel pre prebudenie, ale musel sa zároveň smiať, lebo to bolo skutočne niečo nenapodobiteľné a smiešne. Horšie však bolo že to chrápanie začalo byť hlasné. Našťastie tam však neboli poschodové len postele ale aj poschodie. Tak som sa odsáčkoval o poschodie vyššie, kde už to chrápanie nebolo tak počuť. Veľmi skoro ráno sa začali ostatní pútnici baliť a ísť preč. My s Peťom sme mali iný putovací štýl. Asi tak do 8:00 sme pochrapkávali a potom rýchle zbalenie, nákup v potravinách, raňajky na lavičke na námestí s grátis pocitom homelesáctva, opäť raz zabočenie nesprávnym smerom a hurá zase na cestu. Nešlo sa zrovna najľahšie po predchádzajúcich vyše 40 km. No na druhej strane nám zostával už ľahko zdolateľný kus do Santiaga. Postupne sme sledovali ako naše potreby boli čoraz menej náročné. Najskôr sme chceli asfaltku, neskôr už stačila aj poľná cesta, len aby nebola veľmi kľukatá a veľmi do kopca, potom už mohla byť aj do kopca, len nech neprši. Postupom času nám prestal už aj dážd prekážať...A takto to bolo so všetkým: s batohom, topánkami, jedlom, značením trasy atď...Ďalším cieľom bola Arzúa, miesto kde sa pripája aj najznámejšia cesta Camino Frances. Takže len nejakých "smiešnych" 20 km. Túto cestu si veľmi nepamätám, do Arzúy sme došli krátko popoludni, našli sme albergue, v ktorom na náš vkus bolo zrazu nejako príliš veľa ľudí. Zložili sme tam veci a šli hodiť dačo pod zub v meste. Akurát sme však vychytili siestu, no našťastie na jednom námesti bolo pre takých nešťastníkov pripravené občerstvenie. Dali sme si pizzu, tortillu, nakrájané chobotnice s chlebom a k tomu fľašku chutného červeného vína. Takí napapaní sme zalomili na celé popoludnie v ubytovni. Podvečer sme skočili na omšu, kde sme opäť obdivovali vlasatú sochu panny Márie. V albergue sme stihli spoznať(hlavne vďaka Peťovi) pár starých aj mladých z Nemecka a Francúzska a jednu mladučkú talianku christinu, s ktorou Peťo v podstate už môj hovorca veselo parloval po taliansky. Necítil som sa pri tom množstve ľudí v tom albergue dobre a tiež som chcel aby stan, Peťom nesený bol aj využitý. Sa mi strašne páčilo, ako sme každého šokovali večer idúc preč s batohmi z ubytovne. Museli sme vysvetlovať každému, že sa nám žiada aj stanovať občas. Peťo už chcel stanovať na nádvorí kláštora v Sobrado, ale tá leja, čo sa večer spustila a trvala celú noc, mu to prekazila...Podarilo sa mi nájsť kúsok voľného poľa neďaleko ubytovne a spolu s Peťom prehovoriť staručkého uja na postavenie si stanu na jeho pozemku. Dalo to riadne námahy mu to vysvetliť a verím, že to skutočne pochopil, až keď sme o pol hodinu začali rozbalovať stan. Mali sme ťažkú romantiku, vedľa sa na povraze pásol koník, vetrik pofukoval, postupne vecer a v noci prichádzali návaly dažďa, ale Peťov skvelý stan toho zniesol veľa. Mali sme kus priestoru, kde sme neboli rušení a mohli si prečítať písmo, či komix Asterixa čo putoval s nami. Ráno bolo opäť podľa nášho gusta, asi do 10:00 sme ležali a potom sme sa ako tak zmohli na zloženie stanu a nasmerovanie sa na SANTA IRENE vzdialenú asi tak 15 km. Znova na ceste, šľapali sme čoraz bližšie k Santiagu. Opäť sa nám stalo, že sme nenašli našu značku a ocitli sme sa zase na asfaltke pri hlučných autách. Takto sme prešli skoro 90% trasy skoro až po Santa Irene. Tam sme zase došli na obed a zase čo s načatým dňom. Buchli sme pečiatky a hybaj ďalej na cestu, dokonca naša známa christina už bola v tomto albergue tiež. Pobrali sme sa s tým, že ešte tých asi 10 km došľapeme až po letisko v Santiagu a ďalší deň slávnostne zakončíme našu púť v Santiagu. Tak sa i stalo. Navečer sme sa dovalili na letisko, špinaví, spotení, zaprášení, dali sme si tradične varenú čokoládu, inak vynikajúcu opäť. Zhodili sme batohy v kúte letiska, založili "tábor" na sedačkách a rozhodli sa prenocovať. Vonku lialo ako z krhly, boli sme radi že sme v suchu. Čo mi robilo starosti, boli tie neónky, čo neúprosne svietili do očí. Už taký nešťastný som si posťažoval Peťovi a ten mi povedal nech to poviem Sv. Jakubovi. Tak som spustil ponosu Svätému Jakubovi, aby vypálil nad nami tie žiarovky, tušiac že taká negatívna prosba nemôže byť vyslyšaná. Na to som šiel naháňať letenku na internete, lebo som musel ísť domov 2 dni skôr. Vrátil som sa nešťastný, že to bude veľa stáť a Peťo mi hovorí: "Mám pre teba dobrú správu". Asi 2 minúty som sa musel smiať, keď som zistil, že žiarovky prestali svietiť, práve tie nad nami. To ma zase povzbudilo, že niekto nad nami stále drží ochrannú ruku, že všetko dobre dopadne. Celkom dobre sme sa vyspali, dokonca sme si dopriali aj hygienu, za čo ma chcel Peťo zbiť, že som si umyl aj nohy v umývadle, čo o chvíľku zopakoval aj on. Po zajednaní letenky v AIR BERLIN sme sa poumývaní, síce na letisku a nie v Labacole – dedinke, ktorá už historicky je miestom, kde sa pútnici dávajú do poriadku, aby upravení vošli do Santiaga. Najskôr sme prešli cez povestné miesto, z ktorého už vidno Santiago - veľký pamätník, na ktorom je vyobrazený aj pápež Ján Pavol II. Odtiaľ viedla cesta cez strednú uličku asi najväčšej ubytovne na svete, niekoľko desiatok dlhých budov pripravených pre pútnikov. Po ceste sme objavovali rôzne skulptúry a pamätníky ľudí, ktorí putovali do Compostely. Ešte aj v centre mesta boli míľniky s mušľami a smerom cesty. Prešli sme celé mesto už viac menej intuitívne, až sme došli k tomu historickému jadru, radnici, pôvodnej nemocnici pre pútnikov a konečne ku bazilike Sv. Jakuba. Vošli sme dnu a šťastní sme sa usmievali že sme dosiahli náš cieľ. Keďže sme sa nikde nezložili, behali sme aj s našimi batohmi-opachami vo vnútri. Čoskoro sme uvideli vchod ku hrobu Ježišovho apoštola. Tak sme šli aj s batohmi, hoci vchod bol široký len asi 50 cm. Pokľakli sme pred zlatou truhličkou s pozostatkami Sv. Jakuba. Tiekli mi slzy dojatia ani neviem kvôli čomu vlastne. Vypovedal som pri hrobe všetko, čo som mal na srdci a takto odľahčený som vyšiel von. Ešte sme stihli jednu vyloženú sviatosť oltárnu v kaplnke. Bazilika bola veľkolepá, keď sme sa napozerali, šli sme zistiť nejaké ubytovanie. Predtým sme si dali na posilnenie výdatný obed takmer za katedrálou v takej malej reštaurácii. Mali sme polievku s mušľami a iným morským zverstvom a k tomu vyprážané chobotnice. Už sme sa tešili na fľašku vínka, no keďže denné menu v Santiagu je dačo extra, tak čašník len nalial dva poháre vína a odniesol fľašu. To bolo jediné prekvapenie tohto obeda. Posledná ubytovňa, čo som si pamätal, bola tak v strede mesta. Už sme boli celkom blízko, stretli sme jedného staršieho francúzskeho pútnika, keď sme lámanou nemčino/angličtinou sa dorozumeli čo hľadá, kam má ísť a zistili sme že tá naša ubytovňa je beznádejne plná a že on hľadá tiež ubytovňu, tak sme šli s ním, aspoň na úrad, kde sa potvrdzuje absolvovanie púte a dúfali sme, že nám pomôžu aj s ubytovaním. Najskôr sme spolu blúdili uličkami, hľadajúc tú kanceláriu, no a rovno pred ňou stál jeden asi talian, ktorý vedel, kde sa dá ubytovať a ponúkol sa doprevadiť nás tam. Tak sme si vybavili doklady a spolu s Francúzom nás ten talian doprevadil ku františkánom, ktorí tiež ponúkali ubytovanie za dobrovoľný príspevok, skutočne len kúsok od baziliky. Samozrejme christina tam už bola. Tak sme sa zaradovali a podebatovali sme zase trochu. Konečne oslobodení od batohov sme sa rozhodli obzrieť si mesto, baziliku ešte poriadne, vystavené pretekárske autá na námesti pred bazilikou, všetky uličky a zákutia v meste. Skočili sme aj na busovú stanicu zistiť si spoje, ja na letisko, Peťo na koniec sveta - Fisterra. Večer sme mali mať večernú modlitbu, aké bolo však naše prekvapenie, keď z nejakých odriekavačiek sa vykľul proces slávnostného zavŕšenia púte, pri ktorom mi ešte aj teraz behá mráz po tele. Áno, bratia františkáni si pripravili zopár krásnych slov, giest, prirovnaní, podobenstiev, ktorými slávnostne zakončili naše putovanie. Všetci sme sa na záver spoločne objímali a zdravili, modlili a poniektori aj plakali. Bolo to veľmi vnútorné a otvorené. V zmysle tých pár slov čo jeden brat františkán vyslovil, nabralo naše putovanie zrazu iné dimenzie…to putovanie nekončilo, ale tým putovaním sa všetko v živote práve viac prehlbovalo. Odrazu sme si všetci navzájom boli značkami s mušľami, ktoré sa majú navzájom niekam smerovať a nie sme už len obyčajné kamene. Až na tejto večernej modlitbe bola táto naša púť dovŕšená. Ráno sa už nieslo v rozlúčkovej atmosfére…ranná latinská omša bola veľmi príjemná, pokúpili sme ešte zopár suvenírov, navštívili múzeá a opäť stretli nášho novinára Daniela, ktorý tam došiel deň predtým. Bolo to neuveriteľné, koľkokrát sme stretli tých istých ľudi, čím viac sme sa blížili ku Santiagu. Poobede sme sa vybrali na autobusovú stanicu…Tam sme sa naposledy ešte stretli s christinou, rozlúčil som sa s Peťom a ďalej to šlo ako nemý film: cesta busom na letisko….čakanie na lietadlo…pristávanie na Mallorke…zavrety na letisku…cakanie na letisku na ďalší let…pohodlny let NIKI AIR a pristátie vo Viedni ...

Moje Santiago definitívne skončilo až týždeň po príchode na mojej prvej omši, kedy bolo evanjelium o tom ako Herodes dal sťať Svätého Jakuba. Ako keby Topoľčiansky chrám čakal práve s týmto evanjeliom, kedy sa vrátim... To bola záverečná bodka za mojou púťou do SANTIAGA DE COMPOSTELA.

Mama v nemecku

2007-05-05T06:40:00.000-07:00

Vylet v Nemecku

2007-05-05T04:10:00.000-07:00

Nevertheless possible

2007-05-03T08:10:00.001-07:00

Ako pacient úzkostlivo na liek čaká
ako ten plameň čo tiež vnútri zožiera draka
ako ten obzor čo nie a nie sa stratiť
ako tá posledná ovečka čo nevie sa do košiara vrátiť...

Plakal by som no sype sa len piesok
a v očiach toľko nevybratých triesok
bežal by som, no často nieto za čím
navyše sa často v tieňoch stratím

Tak kedy bude čierna čiernou, biela bielou
a autor bude mať právo byť hrdý na svoje dielo
odpadnú raz aj mne z očí tie pozemské lupene
budem môc aspoň raz hladieť na nebo uprene?

LET IT BE...

2007-05-03T08:07:00.002-07:00

let it be,let it be,
don't analyse what's happening
with our dreams, with our souls
forget old loves, don't make houl

in your inside, forget woe
let smile do beautiful your face
now try to live for each other
try be for everybody mother

you seem to have character of mother
you have spidery hands and heart
you'll be once somebody after
who gives love & love becomes back

from somebody...

...thanks for your soul

STRPNUTE...

2007-05-03T08:07:00.001-07:00

medzi panelakmi stojim
a marne bludim ocami po oblohe
moj verny sprievodca je skryty
vsade len dym a hasnuci ohen...

sedim na dne kratera
a niet sa kam vyskriabat
vsade len dym a spinavy popol
a moj verny sprivevodca nevychadza ani nezapada

a uz vychadza uz svieti uz ma objima svojimi lucmi
a vzapati mizne a opat zostavam v tme sam, je mi zima a tuzim po teple ktore dokaze
rozohriat moje skrehnute srdce

TEBE

2007-05-03T08:06:00.002-07:00

chyba mi tvoja dobrota
po sebeckych tyzdnoch vikendoch nudnych sobotach
hladam tvoj laskavy usmev
v prazdnych slovach myslienkach vetach,ked sa preberiem ci usnem
chcel by som pocut tvoj vyskavy smiech
ja viem po tom vsetkom blazon som-nech.
neubranim sa sppomienkam na teba
vzdy ked si tvoju pasku pustim,ani s toudym(slonik)sa spat neda
(P.S.:stazoval sa mi ze sa spotil a potreboval by znova navonat)

Uz nezacitim nikdy tvoju vznesenu vonu?
este raz by som si chcel zaskocit po nu
nech do konca zivota zapamatam si
tvoju vznesenu dusu nadhernu tvar,vlasy
nech nikdy nezabudnem na tvoj parfem
ktory ta robil podobnou harfe.
Ano na harfu sa podobas
sama si nastrojom aj na sebe hras
a privadzas ludi k uzasu
no len tych co su schopni uzasnut
nad tvojou melodiou zivota...


chyba mi kombinacia mojich oblubenych voni a teba,
chyba mi jeden anjel z neba,
tuzim po dvoch vystretych dlaniach,
chcem v nich premenit sa na prach,
prahnem po zivej vode pre dusu,
prec z tohto vyhnanstva-chcem uz ujst.
dockam sa?

MOJA MUDROST

2007-05-03T08:06:00.001-07:00

neviem odkial prisla ku mne
a poklepala ma po pleci
vraviac"ahoj andrej" a
"uz vidis co je vo veci"

obratim sa ku nej a tvar
neprezradila mi vela
az na to ze asi nemam
pred sebou nepriatela

skumal som ju celu vecnost
az to chuda nevydrzala
rozosmiala sa z plnych pluc
kym sa do zoznamenia dala

zacala"ja som tvoja mudrost
a prisla som na skok za tebou
uz nemozem sa divat ako
palis mosty za sebou...

utekas pred svojim tienom
ake hlupe od teba
prijmi ho ako dar odo mna
a vrat sa naspat do seba"

"No ako?pytam sa zronene
ved po inom teraz netuzim?"
"odpoved najdes v ozvene
ktora inym nesluzi"

"vidis?nerozumies tomu
lebo som s tebou len chvilku
ak chces sprav mi v sebe miesto
pochopis moj princip vcelku"

otazka je uz len na mne
bije sa vo mne zvedavost a strach
mam odpovedat kladne?
ved vkladam tym do stavky vlastny prach!

"vsak nech ten zivot za cosi stoji,
ale vazne potom bude?
ja viem o tom rozhoduje
ten na poslednom sude

prijimam,vsetko prijimam
nech sa so mnou cokolvek stane
nechcem na konci vekov vratit
prazdnu hlavu,srdce,dlane..."

O JADRE

2007-05-03T06:13:00.001-07:00

ako take male mravce
trapime sa so slamkou
aj tak nevidiac spolocne dielo
odchadzame bez odmeny

posunut nieco dalsim potomkom
o tom je to cele jadro?
napredovat do neznama
ako slepe stado za plnym vedrom?

ludstvo sialene tuzbou po pokroku
vraza dyku moralke do boku
prikraslilo jej trochu tvar
aby sa "obcan" na co pozerat mal

hrstka mocnych s nohou na plyne
ospravedlnuje svoje preslapy nevinne
"v zaujme vseobecneho blaha"
ospravedlnuje si skutky vraha

vraha starcov,chorych,nemluvniat
otrokara chudobnych narodov
netuzim po takom svete viac
kde si vnucovanym blahobytom
zakryvam oci pred krutou pravdou...

MILOSTNA

2007-05-03T06:11:00.000-07:00

povedz mi ci ma lubis
povedz to jemnym pohladom
a s citlivym ohladom
pristup ku mne v snovych satach

otvor ma svojim zlatym klucom
vyber zo mna prapodstatu
daj nech z tvojich oci lucom
precitam si vlastnu krasu

bo uzavreli predo mnou skorsie
ju do trinastej komnaty
priznam sa byva mi najhorsie
ked vlastnosrdcne najdenu ju stratim

bud prosim ku mne zhovievava
a pomoz mi najst v sebe vecno
nech obaja zakusime slasti
z naplnenia dusi nekonecnom.

Sviatok Prace

2007-04-30T22:54:00.001-07:00

Tak mozme dnes oslavovat pracu.Hoci podla mna oslavujeme pracu viac tou chutou a tuzbou nieco robit, tvorit, nechat vznikat pod rukami ako len prezit den v zabave, zahalke ci nicnerobeni.Priznam sa uprimne - ze castokrat je pre mna praca zarobkovou cinnostou miesto celozivotneho konicka.Vlastne ja som si ju vybral skor ako moju zivitelku.To co by som chcel robit sa uplne podoba na jednu pesnicku od Nohavicu: "chci byt hlidacem krav!".Trochu som sa hanbil priznavat sa aj k takymto snom, hoci je to v dnesnom svete aj pochopitelne...Ale zistil som, ze napriklad moja kolegyna z prace - Paulina, by tiez rada chovala ovce a mala sukromny salas.Tak povzbudeny inych predstavami, nezakopavam ani tieto moje sny.Snad sa mi tiez raz podari zalozit si male hospodarstvo, male safari,kde budu moct decka chodit a santit sa popri ovciach, sliepkach, kackach, koziach, ci aj kravach.nemali by sme sa vzdavat nasich snov,lebo s nasimi snami umierame postupne aj my.Zasnivajme sa pocas tohto sviatocneho dna...co vsetko by sme chceli zvladnut, stihnut, dokazat, spravit, tak ako si to predstavovala hlavna predstavitelka z filmu Walk to remember.kludne si spisme aj tento tajny zoznam snov ktore si chceme splnit.Potom ho budeme moct ukazat aj nasim detom, budeme ich moct inspirovat k vlastnym snom...

Najst svoju oazu

2007-04-26T15:02:00.000-07:00

Kazdy tuzi po svojej oaze, po mieste kde si uz moze oddychnut, zastavit sa, nenahlit sa...dokazat sa aj rozhliadnut sa okolo seba a pozriet sa kde to vlastne zije...alebo mozno ani nechce hladiet...len si chce odpocinut.A tak utekame do jogistickych cviceni, pocuvame meditativnu hudbu, sportujeme aby sme sa vyhli tej chimere hektiky sucasnosti, a pocitu nezmyselnosti vsetkeho okolo nas....Prazdnota a smrt nas desia a ako uz velakrat odznelo na kaznach, odsuvame ju do starobincov,do nemocnic,do tretieho sveta a stranime sa jej ako lepry.Tolko krat sme uz poculi o tom ze tu nie sme vecne,tolkokrat sme si to bolestne uvedomili a napriek tomu stale sa snazime tu myslienku odignorovat.Ti narocnejsi sa snazia bojovat proti tejto fadnej stereotypnosti zivota a zakryvaniu si oci pred realitou...hladaju odpovede v knihach, premyslaju cele hodiny o svojom zivote, dokonca niektori sa aj natolko zaktivizuju ze sa zdielaju v skupinach s ostatnymi a vyjadruju sa k tym palcivym otazkam.Taky Riso Muller sa z toho vyspieva....hoci mam pocit ze mu to k vyrovnaniu nepomaha.Snazim sa zit svoj kazdodenny zivot ako najlepsie viem.Odopieram si rozne veci aby som si nimi prilis nezapratal mysel,citam mudre knizky o tych ozajstnych pohladoch na podstatne veci v zivote, pocuvam mudrych ludi, snazim sa tesit z kazdej malickosti ktora sa mi pritrafi do cesty...snazim sa tesit z malickosti...

To je aj moja rada na zaver vy vsetci ktori stale nejako podvedome tusite svoju pominutelnost...

Teste sa z kazdej minuty co mate,teste sa zo vsetkeho co vam robieva radost.Skusajte nove veci,nove chute, nove zazitky.Urobte radsej nieco zakazane ako by ste mali zit cely zivot len v bojazlivom obmedzeni pravidlami.Vychutnavajte Zivot.

Drzim palce